V priebehu dvadsiateho storočia prešli ulice, námestia a iné verejné priestranstvá v mestách a obciach na území Slovenska početnými zmenami. Tie nemali iba architektonický charakter, ale opakovane sa stali nástrojom formovania a nezriedka manipulovania historickej pamäte. Vytvárali možnosti na odovzdávanie ideologického odkazu prostredníctvom zmeny pomenovania, osádzaním sôch a pamätníkov a tiež vďaka slávnostiam a iným formám spomínania. Verejné priestranstvá získavali a strácali názvy podľa aktuálnej politickej situácie, na podstavce a viditeľné miesta boli osadené sochy, pamätníky a pamätné dosky podľa dobovej interpretácie historických udalostí a významu osobností pre vládnucu politickú reprezentáciu.
Sochy, pamätníky a pamätné tabule tvoria významnú súčasť verejných priestranstiev a sú venované spomienke na určitú udalosť, alebo významnú osobnosť. Vďaka nim obyvatelia získavajú informácie o udalosti či osobnosti a stávajú sa dôležitými zložkami formovania pamäte. Pamätníky sú stavané tak, aby vydržali dlhý čas a uchovávali hodnoty, významy a odkazy, ktoré by mali mať dlhé trvanie. Ich inštalovanie či likvidácia nezriedka vyvolávajú silné citové reakcie a diskusie. Príkladom z posledných rokov môže byť osadenie súsošia Cyrila a Metoda v Komárne (2010) či diskusia okolo jazdeckej sochy Svätopluka na Bratislavskom hrade (2010). Radikálne zmeny vo verejnom priestore sa spájajú tradične so zmenami politických režimov. Išlo o vizuálny a materiálny spôsob, ako prezentovať zmenu politických pomerov a vzťah k predchádzajúcemu obdobiu. V 20. storočí došlo na území (Česko)Slovenska opakovane k masívnym vlnám premenovania verejných priestranstiev, reinštalácií sôch, pomníkov, pamätníkov a pamätných tabúľ.
Verejné priestranstvá sa začali svetskými sochami a pamätníkmi zapĺňať v priebehu druhej polovice 19. storočia. Dopĺňali sakrálne pamätníky, ktoré sa na námestiach a uliciach nachádzali už skôr (Morové stĺpy či Božie muky). Po roku 1918 sa ulice a námestia slovenských miest po prvýkrát zaplnili názvami po slovenských osobnostiach a bojovníkoch za československú samostatnosť. Nová politická moc sa jednoznačne vyrovnala s minulosťou. V niektorých prípadoch išlo o násilné odstránenie pamätníkov a sôch spojených s predchádzajúcimi dekádami či storočiami. V Nitre došlo k zničeniu miléniového stĺpu na Zobore, z ktorého zostal iba podstavec. Na námestia sa dostali sochy slovenských dejateľov, vo viacerých československých mestách boli osadené sochy T. G. Masaryka či Milana Rastislava Štefánika, pamätníky pripomínajúce vznik Československej republiky, či pamätné dosky legionárom.
Ďalšie radikálne zmeny týkajúce sa revízie symbolov, sôch a pamätníkov na verejných priestranstvách prebehli počas jesene 1938 a následne v období Slovenskej republiky 1939 – 1945. Po vyhlásení autonómie došlo na území Nitry k prvým prejavom vysporiadania sa s československou štátnosťou a k nárastu protičeských nálad, ktoré boli sprevádzané výtržnosťami. Veľavravný incident sa udial krátko pred Vianocami 1938, keď bola v Nitre z podstavca pred budovou súdu zhodená mosadzná socha T. G. Masaryka od akademického sochára Otta Guttfreunda. Nešlo o prejav náhodného výtržníctva, akt mal symbolický význam a zrejmý politický podtext. Poškodenie síce nebolo závažné, ale štátne úrady už nemali záujem o opravenie sochy a jej reinštaláciu. Zástupcovia mesta navrhovali venovať sochu niektorému českému alebo moravskému mestu. Podstavec zostal niekoľko mesiacov prázdny. Mestské zastupiteľstvo v marci 1939 rozhodlo, že na mieste bude inštalovaná socha M. R. Štefánika evakuovaná z Levíc, ktoré sa stali súčasťou Maďarska. Stalo sa tak dňa 7. mája 1939 za účasti zhromaždených občanov, predsedu vlády Jozefa Tisa a hlavného veliteľa HG Alexandra Macha. Socha T. G. Masaryka je v súčasnosti vystavená v hale na prízemí zámku v Topoľčiankach.
Československé symboly boli ničené už 14. a 15. marca 1939, krátko po vyhlásení samostatného Slovenského štátu. Týkalo sa to odstraňovania tabúľ s československým znakom, napríklad z priečelia kasární či budovy gymnázia. Odstraňované boli aj symboly na uniformách. Priebeh akcie bol zo začiatku živelný, realizovaný z iniciatívy jednotlivcov, neskôr ju začali vykonávať štátne úrady. Priebeh odstraňovania starých symbolov však nebol uspokojivý. Množili sa sťažnosti, že súkromné, verejné aj štátne úrady a podniky ponechávali rôzne nápisy v českom jazyku a pretrvávalo aj používanie znaku bývalej Československej republiky na budovách a na úradných listinách. Likvidácia československého znaku nebola dôsledná, často bol len prefarbený slovenskými farbami alebo zakrytý kusom plátna či doskami. Obrazy československých prezidentov mali byť spálené a sochy z kovu odovzdané do štátnej mincovne. V prípade, že predmety mali nejakú umeleckú hodnotu (boli zhotovené známymi akademickými maliarmi alebo sochármi), mali byť ponúknuté na uskladnenie miestnym múzeám. Hlásenie z Nitry potvrdilo existenciu troch umelecky cenných olejomalieb bývalých prezidentov, ktoré už boli uložené na mieste neprístupnom verejnosti a neskôr boli postúpené nitrianskemu múzeu.
Okrem symbolov a znakov, ktoré mohli byť považované za spomienku na československú štátnosť, sa do zorného poľa úradov dostali aj ďalšie symboly, ktoré neboli v súlade s novými politickými pomermi. Používanie židovských symbolov čiastočne reguloval Židovský kódex, takže ich odstraňovanie nepredstavovalo rozsiahlejšiu úradnú agendu. Veľký záujem však vyvolávali artefakty, ktoré bolo možné označiť za maďarské, respektíve ich bolo možné priradiť k dobám uhorského kráľovstva. Nešlo len o verejné priestranstvá a sekulárne budovy, týkalo sa to aj výzdoby kostolov a iných cirkevných objektov. V Nitre v lete roku 1940 vyvolal záujem maďarský nápis na Mariánskom stĺpe pred mestským domom. Nápis a sochu nechal zhotoviť nitriansky biskup Augustín Roškoványi. Stĺp pochádzal z roku 1882, nespadal v tom čase pod pamiatkovú ochranu. Preto bol reštaurátorom pôvodný nápis prekrytý slovenským. Podobne v tichosti sa udiali zmeny aj pri rekonštrukcii interiéru piaristického kostola v Nitre v rokoch 1940 – 1941. Počas nej boli pôvodné fresky, znázorňujúce epizódy zo života „uhorských svätých“ nahradené výjavmi z obdobia Veľkej Moravy, stvárnením Cyrila a Metoda, ďalej tu boli zobrazení sv. Svorad a Benedikt a sv. Bystrík. Všetci boli dobovou ideológiou chápaní ako „slovenskí svätci“.
V roku 1941 sa o sochy a pamätníky začala intenzívnejšie zaujímať vládna moc na Slovensku. Začali sa prvé úradné výzvy na spisovanie sakrálnych pamiatok, ktoré by mohli byť problematické. Obežníkom sa oslovovali biskupské úrady, ktoré mali dodať zoznam cudzích štátnych znakov a cudzojazyčných nápisov, nachádzajúcich sa v interiéroch chrámov. Nariadenie vyvolalo u predstaviteľov cirkvi nevôľu, preto sa problém riešil na zasadnutí Konferencie biskupov. Podľa jej záverov bola akcia v rozpore s cirkevnými zvyklosťami. Zoznamy predmetov boli nakoniec vyhotovené a dodané, záležitosť ale zostala nedoriešená. Ministerstvo sa na istý čas o problém prestalo zaujímať.
Sochy a symboly sa dostali do centra pozornosti za zmenených zahraničnopolitických okolností počas roku 1943. Akciu prevzalo do rúk Ministerstvo vnútra a situácia sa riešila operatívne prostredníctvom vyhlášok. Ministerstvo dalo presné pokyny na vykonanie akcie. Podstatné bolo dosiahnuť u majiteľa alebo správcu odstránenie poburujúceho predmetu bez nutnosti riešiť situáciu oficiálnou cestou. Zdôrazňovalo sa, aby úradníci nevyvolávali svojim počínaním vášne alebo výtržnosti, všetko riešili v tichosti a nenápadne, ale energicky. V tlači a ani v rozhlase sa o akcii nemalo informovať.
Rozhodujúcim kritériom v prípade uvažovania o odstránení pamiatky malo byť to, kto, kedy, pri akej politickej alebo kultúrnej udalosti, na koho pamiatku a z akých pohnútok dal predmet vytvoriť. Za nevhodné boli považované obrazy a sochy znázorňujúce svätoštefanskú korunu, slobodomurárske symboly, Dávidovu hviezdu, ako aj iné židovské (hebrejské) symboly používané na kresťanských kostoloch a na nežidovských budovách (tieto bolo možné odstrániť okamžite a nahradiť ich primeranejšími symbolmi), ďalej nápisy zvelebujúce osoby nepriateľské voči slovenskému štátu.
Do záležitosti vstupovala otázka pamiatkovej hodnoty predmetov. Ak by z pamiatkovo hodnotného objektu boli odstránené súčasti, došlo by k jeho znehodnoteniu a preto bolo nutné postupovať veľmi obozretne a s potrebnou dávkou znalostí z oblasti kunsthistórie. O veci však rozhodovali úradníci, ktorí neboli znalí problematiky a nevedeli určiť skutočnú hodnotu skúmaného predmetu, nedisponovali príslušnými znalosťami, často len horlivosťou. Mnohokrát sa stávalo, že obrazy pochádzajúce z 18. storočia boli úradníkmi označené za bezcenné predmety, ktorých likvidácia by nebola žiadnou stratou.
Cirkevní predstavitelia proti zasahovaniu do sakrálnych priestorov namietali. Na pôde ministerstva bol na žiadosť nitrianskeho biskupa Karola Kmeťka vytvorený Poradný zbor pre prevádzanie vyhlášky o odstránení nevhodných sôch, nápisov, predmetov. Štátne úrady sa mali na zbor obrátiť vždy, keď došlo k pochybnostiam o správnosti postupu. Poradný zbor vydal na základe dodaných informácii o pamiatke rozhodnutie, ktoré bolo záväzné. Vo všeobecnosti sa však trvalo na tom, že predmety v chrámoch bude riešiť vo vlastnej réžii.
Príklady z Nitry poukazujú na to, aký typ vyobrazení bol považovaný za problematický a aké sa navrhovali riešenia. Vládna moc svoje postupy odôvodňovala národnými záujmami, potrebami občanov či náboženskými argumentmi, hoci sledovala ideologické a mocenské ciele. Najcitlivejšími miestami boli kostoly nachádzajúce sa v centre mesta, v prvom rade katedrála na Nitrianskom hrade. Tam sa nad hlavným oltárom nachádzala freska viedenského umelca Gottlieba Antona Galliartiho znázorňujúca sv. Štefana kľačiaceho pred Pannou Máriou držiac v rukách červený vankúš so symbolmi Uhorského kráľovstva – svätoštefanskú korunu a žezlo. Tie údajne pohoršovali verejnosť. V novembri 1943 sa k predmetnej veci vyjadril biskupský úrad v Nitre, ktorý nesúhlasil s odstránením fresky, ktorá bola súčasťou pamiatkovo chráneného objektu.
Ďalším objektom bol morový stĺp na Pribinovom námestí oproti vchodu do areálu hradu. Na jeho podstavci boli zobrazené sochy sv. Štefana, sv. Ladislava a sv. Imricha – so symbolickou svätoštefanskou korunou na hlavách. Biskupský úrad v Nitre považoval pamiatku za historicky a umelecky veľmi cennú a odmietol ju odstrániť a v tomto názore ho podporilo aj ministerstvo školstva. Nakoniec však museli ustúpiť požiadavkám ministerstva vnútra. Pri reštaurovaní mali byť svätoštefanské koruny na hlavách svätcov prerobené na „neutrálne“ – tzn. mal byť narovnaný kríž na ich korunách. Sochy sv. Štefana a Ladislava mali byť presunuté z prednej časti stĺpu (smerom k mestu) do jeho zadnej časti. Proti výmene sôch biskupstvo v Nitre namietalo, čo pamiatkové oddelenie ministerstva školstva nakoniec zohľadnilo. Pamiatka bola v prvej polovici roka 1944 zrekonštruovaná, pričom koruny na hlavách svätcov boli „zneutralizované“. K presunu sôch na súsoší nedošlo.
Otázny bol osud ďalšej pamiatky v nitrianskom starom meste. Na atike Veľkého seminára bola umiestnená socha sv. Ladislava so štítom, ktorý mal formu uhorského štátneho znaku a návštevníkov mesta údajne poburoval. Úradník chcel, aby bol pôvodný znak zo štítu odborne skresaný a na jeho miesto mal byť osadený znak slovenského štátu. Štít bol nakoniec zo sochy obitý.
V útrobách seminára boli prekážkou verejného poriadku dva obrazy znázorňujúce sv. Štefana a Ladislava. Pochádzali z roku 1811. Aj napriek tomu, že patrónom seminára bol aj naďalej sv. Ladislav a priestor nebol bežne obyvateľom prístupný, obrazy boli premiestnené.
Zásadný postup bol navrhnutý aj v kostolíku sv. Štefana v Párovciach. Týkal sa obrazu patróna kostola, umiestneného na hlavnom oltári. Maľba vznikla podľa odhadu približne v 18. storočí. Na obraze sv. Štefan drží v rukách vankúš so symbolmi Uhorského kráľovstva. Pri nohách mal vyobrazený uhorský štátny znak. Podľa mienky miestneho notára mali byť problémové symboly na obraze zamaľované. Aby nakoniec nedržal sv. Štefan v rukách mazanicu, mali byť jeho ruky premaľované tak, akoby ich spínal k modlitbe. Už podľa navrhovaného opatrenia je zrejmé, že obraz úradník nepovažoval za umelecky hodnotný. Na obranu obrazu sa postavil správca farnosti Michal Boleček. Obraz mal byť nakoniec z kostola odstránený.
Problematický objekt bol aj v piaristickom kostole. Nad hlavným oltárom sa nachádzal obraz sv. Ladislava na vzpínajúcom sa koni. Úradníci považovali obraz za nevhodný, údajne najmä kvôli zobrazeniu zvieraťa, čo vyvolávalo obavy z modloslužobníctva. Podľa návrhu miestneho notára, keďže obraz podľa neho nemal umeleckú hodnotu, malo byť dielo odstránené. Aj v tomto prípade namietal miestny farár Michal Boleček. Obraz mal byť podľa nariadenia okresného úradu z kostola odstránený.
Špeciálnu skupinu pamiatok tvorili nápisy v cudzích jazykoch. Tieto sa nachádzali napríklad vo Františkánskom kostole v Hornom meste, pri kaplnke Matky Božej pod Kalváriou a v Kalvínskom kostole. Išlo v prevažnej miere o ďakovné nápisy pre svätcov. Vo Františkánskom kostole bolo na stenách pripevnených 12 takýchto tabuliek v maďarskom jazyku. Priestor pri kaplnke pod Kalváriou obsahoval 47 tabuliek s poďakovaním v maďarčine. V Kalvínskom kostole, ktorý sa stál na Ulici 14. marca (Číneš), boli umiestnené štyri pamätné tabule s nápismi v maďarčine a ďalšie nápisy v maďarčine, pripomínajúce cisára Františka Jozefa a ministerského predsedu pochádzajúce z roku 1911. Hoci chrám slúžil v prvom rade kalvínom s maďarskou národnosťou, v kostole mali bohoslužby aj slovenskí evanjelici a preto mali byť nápisy z miesta odstránené.
Bývalý kamaldulský kláštor na Zobore bol tiež prelustrovaný. V jeho prípade bola problémom socha sv. Štefana v nadživotnej veľkosti s typickou svätoštefanskou korunou na hlave. Socha sem bola umiestnená v roku 1850, avšak po takmer storočí musela byť premiestnená na iné miesto, kryté kríkmi, vzhľadom na údajný poburujúci účinok na okoloidúcich Nitranov.
Posledným symbolom bol zvyšok milenárneho stĺpu na Zobore. Jeho podstavec bol údajne naďalej predmetom úcty maďarských spoluobčanov, najmä pri príležitosti maďarských národných sviatkov. Tento symbol mal byť nahradený novým, monumentálnym symbolom Slovákov – dvojkrížom. Pamätník by sa stal novou atrakciou Nitry. Prestavba mala byť riešená komplexne, teda aj s patričnou infraštruktúrou, vybudovaním asfaltovej cesty až na vrchol Zobora. Nebol to jediný návrh na nový symbol Nitry. Istú dobu sa uvažovalo o osadení Pribinovho pomníka, respektíve sochy Svätopluka. Ideou miestneho primára Závodského zase bolo vystavanie národnej katedrály na vrchu Zobor. Návrh zostal nerealizovaný.
Kvantitatívne boli najčastejším nedostatkom na území Nitrianskej župy nápisy v maďarskom jazyku. Išlo o tradičné ďakovné tabuľky, ktoré boli venované Panne Márii, prípadne niektorému zo svätých. V Nitrianskej župe bolo spísaných 55 problémových miest. Zo svätcov sa najčastejšie objavovalo sochárske alebo maliarske vyobrazenie sv. Štefana (25 prípadov), svätého Ladislava (11 prípadov), svätého Imricha (10 prípadov) a svätej Alžbety (2 prípady). Svätci boli tradične vyobrazovaní s uhorskými symbolmi. Zriedkavejšie sa objavili znaky a erby označené za maďarské (6 prípadov) a zástavy s maďarskými znakmi, nápismi alebo vyobrazeniami svätých (5 prípadov). Situácia v meste ukazuje, že úsilie revidovať symboly nebolo vždy úspešné. Zvyčajne narazilo na nesúhlas cirkevných predstaviteľov, ktorí sa odmietali podriadiť rozhodnutiu svetských úradov.
Najmenšie problémy spôsobovalo odstránenie ďakovných tabuliek, voči ktorému cirkev nenamietala a prebehlo viac-menej bezproblémovo. V prípade vyobrazení svätých sa postoje štátnych a cirkevných predstaviteľov líšili. Otázky vyvolávala postava sv. Štefana. Ten totiž nezohrával úlohu iba v cirkevnom živote, ale jeho vnímanie malo aj politický rozmer, keď bol v časoch revolúcie v rokoch 1848 – 1849 inštalovaný do pozície uhorského národného hrdinu. Vďaka tomu bol akceptovaný ako katolíkmi tak aj protestantmi, mal konfesionálny aj politický rozmer. Ako historická postava mal pôsobiť integrujúco, nadnárodne, nadkonfesionálne, zároveň legitimizovať maďarskú dominanciu v Karpatskej kotline. V medzivojnovom období sa sv. Štefan stal neoddeliteľnou súčasťou maďarskej politiky revizionizmu, bol symbolom žiadanej a stratenej uhorskej integrity a symbolom túžby po revízii. Na území Československa bol svätý Štefan pripomínaný ako zakladateľ cirkevnej provincie či patrón cirkvi. Napriek úsiliu štátnych autorít sa v medzivojnovom období oslavy tohto svätca, založené na „národnom“ princípe, nevytratili úplne a najmä v oblastiach obývaných maďarskou menšinou sa opakovane konali.
Tému odstraňovania sôch svätcov neobišiel ani prezident Tiso počas návštevy Nitry pri príležitosti Cyrilo-metodských osláv v auguste 1943. V prejave dal verejnosti odpoveď na otázku, prečo sa mali z kostolov odstraňovať predmety súvisiace s osobnosťami sv. Štefana, sv. Imricha, sv. Ladislava a ďalších. Tvrdil, že svätoštefanská tradícia má byť na Slovensku dôsledne nahradzovaná cyrilometodskou. Prezident sa pred konfesionálne založeným obyvateľstvom snažil odôvodniť prekračovanie katolíckej vierouky, respektíve ju plasticky prispôsobiť potrebám režimu a vládnucej strany.
Odstraňovanie sôch svätých vyvolávalo medzi obyvateľmi rôzne reakcie. Okrem zriedkavých podporných zmienok v regionálnej tlači sa objavilo niekoľko jednotlivcov, ktorí sa so svojimi názormi obrátili priamo na príslušné úrady. Z Nitrianskej župy podal zaujímavé svedectvo o odozve úradných aktivít Štefan Gallo, farár v obciach Ujlak (dnes Veľké Zálužie) a Ireg (dnes Jarok). V liste informoval o postoji veriacich v jeho farnostiach k zákroku proti soche sv. Štefana. Tvrdil, že už pri príhovore prezidenta republiky v Nitre v auguste 1943 proti úcte k sv. Štefanovi, sa medzi občanmi zdvihla vlna nevôle. Kritika sa zvýšila po zásahoch úradov v kostoloch. Medzi obyvateľmi sa prejavovala nespokojnosť, pretože boli na inventár chrámov zvyknutí. Podobne sa vyjadroval aj miestny úradník, ktorý tvrdil, že to, čo malo byť odstraňovaním verejného pohoršenia a malo priniesť pokoj do miest, nakoniec vyvolávalo svár. Farár Štefan Gallo bol za vyhranený postoj k akcii preverovaný štátnymi úradmi. Bol označený za hungarofila, stúpenca svätoštefanskej ideológie a to aj napriek tomu, že od roku 1925 bol členom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Ďalší osud farára nie je známy.
Konferencia biskupov na jeseň roku 1943 rozhodla, že odstraňovanie predmetov z kostolov a iných budov v jej správe bude v jej réžii. Rozhodnutie akceptovala aj vládna moc a oficiálne zastavila aktivity v miestnych chrámoch. Aj naďalej sa nariadenia o odstránení vzťahovali na sekulárne majetky, kde sa celú akciu vládna moc snažila dotiahnuť do úspešného konca.
