Arizácia (z nemeckého Arisierung) – termín, ktorý označuje vyvlastnenie a prevod majetku Židov na árijcov, nežidov. (Slovník cudzích slov)

Slovo arizácia sa po nástupe Adolfa Hitlera do pozície nemeckého kancelára v januári 1933 často používalo v Nemecku. Po marci 1939 sa čoraz častejšie objavovalo i v slovníku politických reprezentantov na Slovensku. Hlinkova slovenská ľudová strana sa netajila ambíciami vyriešiť hospodársku situáciu v prospech Slovákov na úkor obyvateľov iných národností žijúcich v krajine. Už po vyhlásení autonómie sa rozprúdila štvavá propaganda namierená proti Židom a ich podielom na vlastníctve hospodársky významných podnikov a živností. Najčastejšie sa poukazovalo na ožobračovanie Slovákov v židovských krčmách, kde boli Slováci schopní prepiť aj posledné zarobené peniaze. Hoci argument, že práve Židia vlastnili prevažnú väčšinu pohostinstiev a krčiem na Slovensku patril k najčastejším, licencie na prevádzkovanie týchto zariadení získavali počas medzivojnového obdobia v nemalej miere aj Slováci, prípadne Česi.

Prvé protižidovské opatrenia, ktoré obmedzovali ich hospodárske aktivity na Slovensku, boli prijímané ešte v čase autonómie Slovenska. Hoci oficiálne sa v nich nespomínali Židia, týkali sa najmä ich. Medzi prvými to bolo napríklad nariadenie o povinnosti nedeľného oddychu. Štátne orgány tým zredukovali židovským podnikateľom ich činnosť iba na päť dní v týždni, nakoľko Židia v sobotu nepracujú kvôli sviatku – šabatu. Úrady mali tiež prešetriť všetkých živnostníkov a odobrať im živnosť v prípade, že ju vlastnili „neprajníci slovenského národa“. Za tých boli pre úrady, zatiaľ len neoficiálne, pokladaní najmä Židia, Maďari a Česi. Samozrejmosťou sa stal bojkot židovských predajní. Miestna nitrianska a regionálna tlač vyzývala obyvateľov, aby radšej nakupovali u kresťanov a prevádzky Židov obchádzali. Kampaň a slogan „Svoj k svojmu“ nabádali, aby sa kresťania priamo vyhýbali židovským obchodníkom. Radikálni obyvatelia mesta a okolitých obcí začali útočiť na obchody, ktoré patrili Židom, rozbíjali výklady a popísali ich rôznymi nápismi, ako napríklad: Pozor Žide, Adolf ide!, Pozor Žide, Sidor ide! alebo To je Židák! Fuj! Tu nekupuj! Hoci to nebolo oficiálne nutné, na mnohých kresťanských obchodoch sa začali objavovať plagáty s nápisom: Nežidovský obchod či Kresťanský obchod. Protižidovská kampaň pokračovala vo všetkých dostupných médiách počas celého obdobia existencie Slovenskej republiky.  

Od marca 1939 pristúpili politici k vydávaniu nariadení oficiálne namierených proti Židom. Ich počet v niektorých povolaniach, ako napríklad právnik, advokát, lekár, lekárnik a ďalších, mal byť obmedzený (numerus clausus – obmedzený počet) na 4 %. Toľko percent obyvateľov sa oficiálne hlásilo k židovskej národnosti (nie k vierovyznaniu). Podľa dobových úvah teda vplyv židovskej národnosti v spoločnosti nemal presahovať toto percento. Židia tiež boli vylúčení z verejných služieb a nemohli sa zamestnať v štátnych inštitúciách. Tieto legislatívne normy sa dotkli i Židov žijúcich v Nitre. Z advokátskej komory bolo vyčiarknutých 19 nitrianskych advokátov židovského pôvodu, v praxi mohli naďalej pôsobiť len traja. Podobne to bolo aj v prípade lekárskeho povolania. V Nitre v tomto období pôsobilo celkovo 54 lekárov, z nich 43 malo židovský pôvod. Nariadenie vlády Slovenskej republiky znamenalo pre 25 z nich zastavenie ich činnosti. Keďže by takýmto úbytkom lekárov mohlo byť ohrozené verejné zdravie, 20 z nich nakoniec získalo výnimku, za ktorú však museli zaplatiť. Tento stav vydržal len do júna 1942, keď v Nitre pracovali už len štyria židovskí lekári. 

Historici rozlišujú na Slovensku dve fázy arizačného procesu. Prvá – tzv. evolučná, sa začala v septembri 1939 a skončila v lete 1940 po zásahu nemeckého protektora do zloženia vlády na Slovensku (salzburské rokovania). Predstavitelia Hlinkovej slovenskej ľudovej strany – Strany slovenskej národnej jednoty schválili v tomto období sériu nariadení, ktorými malo dôjsť k prevzatiu židovských podnikov do rúk majoritného obyvateľstva. V tejto etape išlo o arizáciu viac či menej dobrovoľnú. Nový vlastník so židovským podnikateľom spísali dohodu, v ktorej stanovili presné podmienky prevzatia prevádzky. Väčšina Slovákov na vedenie podnikov nebola pripravená. Preto mali najskôr vo firmách pôsobiť ako dôverníci, respektíve dočasní správcovia. Prevziať úplne ich mali neskôr, po nadobudnutí skúseností, dovtedy neraz podnik viedol pôvodný vlastník, hoci mu už formálne nepatril. Týmto spôsobom bolo možné krátkodobo, z pohľadu židovských vlastníkov, „zachrániť“ podnik či prevádzku, ak novým vlastníkom či dôverníkom bola blízka osoba či známy.

 V apríli 1940 bol vydaný prvý arizačný zákon, ktorý nakoniec platil len niekoľko mesiacov a bol nahradený novou, prísnejšou legislatívnou úpravou. Židovské prevádzky museli byť viditeľne označené nápisom ŽIDOVSKÝ PODNIK. Mohli byť buď arizované (úplne alebo čiastočne prevzaté do vlastníctva) alebo zlikvidované. Nový vlastník musel podľa nariadenia spĺňať kvalifikáciu na výkon podnikania a za prevádzku musel zaplatiť. V Nitre sa tieto nariadenia dotkli v prvom rade hostinských a výčapníckych koncesií. Iba vlastníci koncesie mohli v meste viesť krčmu, pohostinstvo, reštauráciu, hotel a iné podobné podniky. Z tých, ktoré vlastnili Židia (približne polovicu), bola väčšina zlikvidovaná, do zvyšku podnikov boli dosadení dôverníci. Mnohí židovskí podnikatelia začali kvôli týmto nariadeniam štátu a situácii z druhej polovice roka 1938 výrobu a distribúciu tovarov a služieb utlmovať. To spôsobovalo nedostatok niektorých komodít na trhu. Vláda im preto prikázala zákonom, aby vlastné prevádzky riadne spravovali dovtedy, kým im nebudú odobraté.   

Po salzburských rokovaniach sa proces arizácie na Slovensku zintenzívnil. Ústavným zákonom č. 210/1940 umožnil Snem Slovenskej republiky vláde riešiť agendu okolo prechodu židovského majetku do slovenských rúk. V septembri 1940 vznikol v Bratislave Ústredný hospodársky úrad na čele s Augustínom Morávkom. Jeho náplňou činnosti malo byť vyradenie Židov z hospodárskeho života na Slovensku. V novembri vstúpil do platnosti tzv. druhý arizačný zákon, ktorý pristupoval k procesu oveľa prísnejšie ako predchádzajúca legislatívna úprava. Na jej základe sa pristúpilo k zlikvidovaniu zvyšného majetku Židov alebo k prevodu tohto majetku na árijcov, pričom štátni zamestnanci nemohli byť arizátormi. Toto obmedzenie však bolo často obchádzané. Na rozdiel od prvej fázy sa uprednostňovala politická príslušnosť pred znalosťami arizátora. To viedlo neskôr k problémom vo firmách, ktoré sa ocitali pred krachom. Bol to napríklad prípad nitrianskej tehelne, ktorú viedol arizátor bez akýchkoľvek skúseností v danom odbore.

Ústredný hospodársky úrad pri rozhodnutí o likvidácii podniku stanovil dobu, dokedy muselo dôjsť k zatvoreniu podniku a jeho zrušeniu. Určil tiež osobu, ktorá likvidáciu vykonala. Majetok, ktorý sa pri likvidácii získal, bol vydražený a výťažok sa posielal na štátom spravovaný účet. Podľa zistení Lucie Galibert, historičky skúmajúcej proces arizácie v Nitre, bolo v meste začiatkom roka 1940 dovedna 42 židovských prevádzok, vo väčšine z nich už boli dosadení vládni dôverníci. Na ich obsadzovanie mali veľký vplyv miestni funkcionári Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a jej organizácií. Toho, koho odporučili na miesto dôverníka, túto funkciu zväčša získal. Druhý arizačný zákon sa stal osudným pre ďalších vyše 400 drobných obchodníckych a remeselníckych živností v Nitre.

Za celé obdobie arizačného procesu bolo iba v Nitre zlikvidovaných vyše 500 židovských podnikov a v osemdesiatich prípadoch boli do správy dosadení arizátori.

Arizácia sa dotkla aj ostatného židovského majetku, ako napríklad pozemkového vlastníctva – veľkostatkov, bytového a hnuteľného majetku. V prípade držby hospodárskych pozemkov mal rozhodovacie právomoci Štátny pozemkový úrad, ktorý vznikol vo februári v roku 1940. V tom istom období vyšiel zákon o pozemkovej reforme, na základe ktorého mohol prejsť židovský pôdny majetok do rúk štátu. Pôda sa mala zo začiatku vykupovať. Cenu určoval štát, ale výsledná suma nebola vlastníkovi vyplatená, iba zapísaná ako dlh štátu voči tejto osobe. Vládni predstavitelia to zdôvodnili tým, že by Židia peniaze, ktoré im právom za predaj vlastného majetku náležali, vyviezli do zahraničia. Pôda sa po jej odkúpení mala rozdeliť medzi menších roľníkov. V nitrianskom okrese boli do väčšiny veľkostatkov na začiatku arizačného procesu dosadení dočasní správcovia. Od mája 1941 bol výkup zastavený a pozemkový úrad mohol židovskú pôdu zhabať bez náhrady. Keďže na štátom znárodnenej pôde sa zväčša nehospodárilo, čo si však Slovensko ekonomicky nemohlo dovoliť, vznikol Fond pre správu poľnohospodárskych majetkov, ktorý sa mal starať o využitie bývalého židovského pozemkového vlastníctva. Pôsobilo v ňom mnoho židovských majiteľov, pretože na Slovensku bolo takýchto odborníkov málo. Znamenalo to pre nich aspoň dočasnú ochranu pred deportáciami. Niektorí Nitrania však s nevôľou sledovali postup úradov v pozemkovej reforme, žiadali okamžité rozdelenie pôdy a odtransportovanie „nepotrebných“ Židov.

Štát sa prostredníctvom zhabania židovského majetku snažil riešiť i nedostatok bytov. Prvé zásahy v tejto sfére sa začali už počas autonómie Slovenska. V čase novembrovej utečeneckej krízy bolo v Nitre zapečatených 33 bytov. Mnohým židovským rodinám boli vypovedané nájmy. Naopak, tzv. árijci nemohli byť zo židovského bytu vysťahovaní. Ak Židia prenajímali bytové priestory, nemohli v nich bývať štátni zamestnanci. Tak ako aj v iných oblastiach arizácie židovského majetku, i tu boli dosadzovaní dočasní správcovia, ktorí sa mali o bytový fond starať, za čo im náležala finančná odmena. Väčšina z nich to však pokladala len za pravidelný mesačný príjem a o udržiavanie bytov nejavili záujem. Tlak na vysťahovanie Židov z ich príbytkov vytváral štát aj nariadeniami, ktoré zakazovali týmto obyvateľom bývať v centrálnych častiach mesta. Nesmeli vlastniť byt a bývať na uliciach, ktoré boli pomenované po predstaviteľoch slovenského štátu a jeho spojencoch (v Nitre to bolo napríklad na Hlinkovom námestí, Hitlerovej ulici, Tisovom námestí alebo Hlinkovej ulici). V Nitre sa toto nariadenie dotklo 117 príbytkov v centre mesta. Najintenzívnejšia prebiehala arizácia bytov od druhej polovice roka 1940. V mnohých prípadoch boli byty pridelené členom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, prípadne jej organizáciám – Hlinkovej mládeži a Hlinkovej garde.     

Súpis všetkého hnuteľného majetku Židov bol nariadený v druhej polovici roka 1940. Ukrývanie alebo zatajovanie majetku sa trestalo väzením, ako to bolo v prípade Nitrana Mikuláša Linkenberga. Bol úradmi obvinený z toho, že predmety z drahých kovov zakopal v záhrade, v úmysle zatajiť ich pred úradmi. Hoci boli veci jeho majetkom, vzhľadom na porušenie nariadení bol odsúdený na 6 mesiacov väzenia. Podobne boli štátnymi inštitúciami obviňovaní z nepriznania celého majetku aj Július a Jozef Starkovci s manželkami. Obvinenia sa však nezakladali na pravde. Veľká časť židovského hnuteľného majetku bola rozkradnutá ešte začiatkom celej akcie súpisu hnuteľných vecí. Mnohé, najmä cennejšie (obrazy, gobelíny, perzské koberce) a pre chod úradov potrebné predmety (písacie stroje, autá) boli ponechané vo vlastníctve štátu, respektíve organizácií štátostrany. Zvyšok sa rozpredával na dražbách, z ktorých výťažok bol odvedený do štátneho rozpočtu. Krátko pred začiatkom deportácií boli vyhláškou Židia nútení odovzdať miestnemu veliteľstvu Hlinkovej gardy v Nitre takmer všetok odev. Úrad presne určil zoznam šiat, ktoré si Židia mohli ponechať vo vlastníctve. Skonfiškovaný odev mal byť využitý v rámci akcie zimnej pomoci.  

Všetky spomenuté protižidovské nariadenia boli zhrnuté v tzv. Židovskom kódexe, teda Nariadení vlády Slovenskej republiky č. 198/1941 zo dňa 9. septembra 1941 o právnom postavení Židov. Mnohé z legislatívnych úprav, ktoré platili dovtedy, boli v kódexe ešte sprísnené. Arizačný proces a ostatné protižidovské nariadenia porušujúce ľudské a občianske práva urobili z dovtedy samostatnej, prosperujúcej komunity masu závislých ľudí, ktorí boli obratí o možnosť zabezpečiť obživu pre seba a svoje rodiny. Tým bol vytvorený sociálny problém, ktorý by mal riešiť štát. Ľudia, ktorí sa na krádeži židovského majetku podieľali, tiež neradi videli vo svojom okolí jeho pôvodných vlastníkov. Predstavitelia Slovenskej republiky nakoniec problém so židovskou minoritou, ktorého boli sami strojcom, riešili protiprávnymi deportáciami na ríšske územie, kde sa mali údajne zapojiť do pracovného procesu. Konečnou stanicou však boli koncentračné a vyhladzovacie tábory, kde väčšina nitrianskych Židov zahynula.