Jednou z foriem trávenia voľného času bola a je návšteva divadelného predstavenia. Nitrania mali od polovice 19. storočia k dispozícii divadlo, chýbala mu však stála divadelná scéna. Tú v rokoch 1918 – 1941 zastupovali ochotnícke a kočovné divadlá. V Nitre sa po roku 1938 ochotníckej práci príliš nedarilo a v porovnaní s medzivojnovým obdobím nastal v tejto oblasti jednoznačný úpadok. Divadelný odbor Hlinkovej gardy a ani Miestny odbor Matice slovenskej nedokázali presvedčiť ochotníkov, aby sa prispôsobili predstavám vládnej moci o divadelnom umení, a tak ochotníci s hrami vystupovali len príležitostne. Aj tieto zriedkavé vystúpenia boli v regionálnej tlači podrobované kritike. Aj z toho dôvodu boli hry ešte pred uvedením na divadelných doskách preverované miestnymi duchovnými a povoľované vládnucou politickou stranou.
Uvoľnený priestor v divadelníctve sa snažili zaplniť súbory zriaďované vládnou stranou a jej organizáciami. Takýmto ochotníckym zoskupením bol Dramatický odbor Hlinkovej gardy, Okresná osvetová komisia v spolupráci s pobočkou Slovenského kresťansko-sociálneho združenia. Úrovňou nedosahovali kvalitu porovnateľnú s inými slovenskými združeniami.
V multietnickej Nitre bol priestor poskytnutý aj cudzojazyčným hrám, ktoré sa prezentovali pre nemeckú a maďarskú menšinu. Organizátorom predstavení pre Nemcov bola Deutsche Partei. Divadelné hry pre maďarskú menšinu organizoval Maďarský kultúrny spolok v Slovenskej republike. Bolo ich nepomerne viac ako tých v nemeckom jazyku.
Nitriansku ochotnícku scénu nahrádzali tiež početné školské ochotnícke krúžky. Organizovali ich miestna pobočka HM, niektoré školy a náboženské organizácie. Školská mládež najčastejšie pripravovala predstavenia pri príležitosti štátnych alebo cirkevných sviatkov. Hry mali mravoučný, náboženský alebo rozprávkový námet. Režisérmi hier prezentovanými detskými ochotníckymi krúžkami boli miestni učitelia, študenti a rehoľníci. Predstavenia sa konali najčastejšie v priestoroch Hlinkovho domu (dnes sídlo Starého divadla Karola Spišáka), zriedkavo v Mestskom divadle. Ak išlo o náboženské organizácie, predstavenia sa odohrali v ich vlastných priestoroch. Výťažok zo vstupného bol často odovzdávaný na dobročinné ciele. Úroveň hier bola priamo úmerná hereckým schopnostiam protagonistov.
Slovenské ľudové divadlo Fraňa Devinského
Do roku 1941 profesionálna divadelná scéna v Nitre neexistovala. Po Viedenskej arbitráži zostalo na Slovensku len jedno profesionálne divadlo, a to Národné divadlo v Bratislave. Jeho činnosť sa obmedzovala iba na hlavné mesto republiky, v ostatných častiach prakticky nevystupovalo. Podľa predstáv vtedajších predstaviteľov divadelníctva mali v ostatných mestách a na vidieku pôsobiť kočovné divadelné súbory. Prvou takouto scénou bolo Slovenské ľudové divadlo, na čele ktorého stál Fraňo Devinský, dlhodobejšie zžitý s divadelným prostredím. V období slovenského štátu mu v podnikateľskej brandži určite pomáhali konexie, napríklad ochranná ruka prešovského, neskôr nitrianskeho župana, poslanca a nakoniec aj ministra Národnej obrany Štefana Haššíka. Jeho kroky však nenaznačujú, že by podľahol ideológii národnej očisty, veď nakoniec v jeho súbore dostali priestor aj umelci štátom proskribovaní. Na druhej strane bol tiež podnikateľom a v záujme udržania finančnej výnosnosti divadla musel prostredníctvom repertoára napĺňať predstavy štátnej moci, pretože štát sa výraznou mierou podieľal na financovaní jeho súboru. Program divadla bol preto príležitostne obohatený o hry, ktoré spĺňali ideologické predstavy vládnej moci.
Súbor Slovenského ľudového divadla zostal v Nitre až do zničenia budovy na jar v roku 1945. Súčasťou areálu divadla bola aj priľahlá budova, ktorá prešla do rúk mesta z poštátneného židovského majetku. Tu sídlilo riaditeľstvo, časť šatní, krajčírska dielňa a študovňa.
Podľa nariadenia ministerstva školstva mal riaditeľ v súbore zamestnávať výhradne slovenských štátnych občanov, a to slovenskej národnosti. Iba vo výnimočných prípadoch mohol požiadať o povolenie zamestnávať cudzincov. V roku 1943 bolo v približne sedemdesiatčlennom súbore celkovo 13 cudzincov, z toho päť Čechov, traja Nemci, jedna Ruska a štyria Židia. Herci mali pracovnú dobu rozdelenú na niekoľko fáz: doobedňajšia od 9 – 12 hod., poobedňajšia od 14 – 17 hod. a večer sa hralo predstavenie pre verejnosť. Činohra hrala týždenne maximálne tri predstavenia, opereta bola obyvateľmi navštevovaná častejšie a preto bola na programe viackrát do týždňa.
Sezóna trvala 9 až 10 mesiacov v roku, časť z nej herci strávili na zájazdových vystúpeniach po Slovensku. Niektoré predstavenia boli vyhradené pre školopovinnú mládež a vojsko.
Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa situácia v Nitre zmenila. Počet Nemcov v meste sa výrazne zvýšil, dokonca si bývalí profesionálni herci z Nemecka vytvorili vlastný divadelný súbor, ktorý hrával v nitrianskom divadle, pričom často nedodržiaval a porušoval termíny predstavení. Ich predstavenia boli určené pre vojsko a mali skôr kabaretný charakter. Hralo sa za zvýšených bezpečnostných opatrení. Budova divadla bola najskôr preverená vojakmi a následne mohli hostia zaujať svoje miesta. Vchody boli počas celého predstavenia strážené ozbrojenými vojakmi. Postupne ako vojaci nastupovali na front, boli chýbajúci nemeckí vojenskí herci nahradzovaní nitrianskymi divadelníkmi a nakoniec sa na predstaveniach pre vojsko podieľali obe strany.
Život v meste v závere vojny značne ovplyvňoval blížiaci sa front. Divadelné predstavenia boli sporadické, často sa nedohrali kvôli vyhlásenému leteckému poplachu a nutnosti evakuácie do úkrytov. Dňa 27. marca 1945 bola budova divadla zasiahnutá pri leteckom nálete na Nitru. Budova bola silno poškodená, nasledujúci deň ju zasiahli ďalšie bomby, ktoré spôsobili rozsiahly požiar. Herci prišli o väčšinu vecí, ktoré mali v budove uložené. Riaditeľ divadla sa snažil nájsť vhodné priestory, kde by v oklieštenej zostave mohli dokončiť sezónu. Jedinou možnosťou bolo využiť budovu bývalej Sokolovne (dnes Staré divadlo Karola Spišáka). Tu zvyšok súboru vystupoval do konca júna 1945, keď sa sezóna oficiálne skončila. Tým sa ukončilo obdobie pôsobenia divadla pod vedením Fraňa Devinského v Nitre. Súbor bol oficiálne rozpustený. V septembri 1945 sa divadelná sezóna znova otvorila, ale na čele súboru stál už bývalý šepkár divadla – Viliam Könik. Tento súbor už viac-menej len živoril a nakoniec sa rozišiel.
Nitriansky herecký súbor bol rôznorodý, nielen čo sa týkalo umeleckého prejavu, ale aj národnostne a politicky. V orchestri pôsobilo niekoľko židovských muzikantov, ktorí hrali spolu s nemeckými umelcami. Títo umelci nakoniec skončili v koncentračných táboroch. Šepkárom bol Viliam Könik, sympatizant komunistických ideí, ktorý bol často sledovaný Ústrednou štátnou bezpečnosťou a istý čas strávil v ilavskom väzení. Aj niekoľko hercov českej národnosti, ktorí opustili Národné divadlo v Bratislave, si našlo v súbore miesto. Podobne tu istý čas pôsobil Andrej Bagar, ktorý bol zo strany štátu perzekvovaný. Z dôvodu zamestnávania nespoľahlivých osôb bol Fraňo Devinský niekoľkokrát vyšetrovaný Ústrednou štátnou bezpečnosťou. Rozvratnou osobnosťou v divadelnom súbore bol herec Gejza Prieložný ml., ktorý sa pridal k Hlinkovým gardám a začal úzko spolupracovať s Nemcami. Keďže dobre poznal vnútorné pomery, jeho ideologická agilita sa prejavila v niekoľkých raziách v divadle.
Program divadelnej sezóny bol ešte pred jej začiatkom pravidelne preverovaný úradníkmi na ministerstve školstva. Kultúrnu, umeleckú a ideologickú úroveň predstavení sledovali dvaja zástupcovia miestnej osvetovej komisie, ktorí získavali lístok zdarma. Hry museli byť ešte pred uvedením doručené v písomnej podobe na ministerstvo, ktoré posúdilo ich ideovú, mravnú, náboženskú, národnostnú, jazykovú a umeleckú hodnotu. Nežiaduce boli dramatizácie ironizujúce a kritizujúce vtedajšie spoločenské pomery, ale aj erotické motívy a neslušné dialógy postáv. Kritika a zosmiešňovanie situácie v štáte bola jeho predstaviteľmi odmietaná, s patričným upozornením v tlači na nesprávny náhľad autorov a režisérov. Najmä v prvých rokoch samostatnosti boli takéto hry sťahované z javísk. Zo strany štátnych úradov sa očakávalo, že do programu divadla budú zaradené hry zo slovenského prostredia, ktoré mali na diváka pôsobiť výchovne a optimisticky a budiť v ňom vieru v dobro a v budúcnosť. Od roku 1941, keď Slovenské ľudové divadlo začalo pôsobiť v Nitre, bolo na nitrianskej divadelnej scéne zakázané uviesť z rôznych dôvodov jedenásť hier a operiet, zväčša pre ich dejovú a ideovú nevhodnosť.
Nová politická moc mala repertoár divadelných hier, ktorý vyhovoval jej predstavám o správnom tematickom zameraní. Boli to diela starších dramatikov, ktoré reflektovali minulosť Slovákov. Pre štátostranu boli zaujímavé aj hry zo súčasnosti s pozitívnym pohľadom na vládnuci režim. Medzi predstavenia pozitívne sa stavajúce k novým politickým pomerom v štáte patrili napríklad Chlapci na stráži od Janka Borodáča. Táto divadelná hra bola pôvodne napísaná k 20. výročiu vzniku Československa, autor ju však prispôsobil potrebám nového štátneho útvaru, napr. doplnením častí namierených proti Čechom. Hra bola niekoľkokrát prezentovaná divákom aj na doskách Slovenského ľudového divadla v Nitre. Protižidovské tendencie spoločnosti odrážala hra Jaroslava Antona Míča s názvom Petrolej, na ktorej sa podieľal aj režisér SĽD Ľubo Smrčok. Slovákmi a štátostranou obľúbená historická tematika z obdobia Veľkej Moravy bola zo začiatku v divadlách tiež prezentovaná a to hrami Pribina od Antona Prídavka (v Nitre bola uvedená 4 krát) a Úsvit od Ľubomíra Smrčka. Tieto však veľa repríz nezaznamenali, nakoľko nemecký protektor protestoval proti zobrazovaniu odporu Slovanov voči Germánom. Ďalšou hrou bola Anna Christia z pera amerického dramatika Eugene O’Neilla. Niekoľkokrát bola uvedená aj v Nitre. Napriek tomu, že išlo o autora z nepriateľského tábora, jeho dielo zobrazovalo zhýralý život v Amerike (prostitúcia, alkoholizmus), a tak bolo pre vládnu moc prijateľné.
Nitrania mali vďaka Slovenskému ľudovému divadlu za štyri roky jeho pôsobenia v meste možnosť vidieť divadelné hry svetových autorov, čo sa dovtedy dialo len výnimočne. Vzhľadom na veľkosť súboru, finančné a priestorové možnosti divadla, politiku HSĽS a najmä menší divácky záujem nebolo náročnejších hier svetových autorov veľké množstvo.
Vstupenky do divadla boli v porovnaní s ďalšou formou trávenia voľného času – kinom vyššie iba pri miestach vyššej kategórie. V roku 1943 sa cena lístka na činohru pohybovala od 3 do 18 a na spevohry od 5 do 22 korún. Lístky do nitrianskych kín sa v tom čase predávali v štyroch kategóriách, pričom najlacnejšie stáli 3 a najdrahšie vyšli záujemcu na 9 korún.
