Uvedenie niektorých filmov vyvolávalo veľké očakávania zo strany návštevníkov. Príkladom je prvý slovenský celovečerný film Od Tatier po Azovské more. Verejnosť bola o jeho prípravách informovaná priebežne. Slovenskej verejnosti a cudzine mal dokázať pripravenosť a akcieschopnosť slovenskej armády. Bol priamo inšpirovaný nemeckými dokumentárnymi filmami, nekriticky oslavujúcimi nemeckú armádu. Premiéra sa konala v Bratislave v kine Nástup v júli 1942 za prítomnosti prominentných hostí – prezidenta J. Tisa, predsedu vlády V. Tuku a ďalších predstaviteľov politického a vojenského života. Film pripravila spoločnosť Nástup pod režisérskym vedením Ivana Kovačeviča, za kameru zodpovedal B. V. Havran, autorom sprievodného textu bol Ján Doranský. Reportážnym štýlom mapoval nasadenie slovenskej armády na Východnom fronte, kde sa zúčastnila útoku na ZSSR po boku nemeckej armády. V dobovej tlači sa film stretol s nadšeným hodnotením po obsahovej aj umeleckej stránke. Zdôrazňovaná bola najmä akcieschopnosť a výsledky slovenskej armády. Nezmienený zostal fakt, že slovenská armáda sa po boku nemeckých vojsk podieľala na útoku na ZSSR a príslušníci Zaisťovacej divízie boli svedkami čistiek namierených voči civilnému obyvateľstvu na okupovanom zázemí. Film mal zrejmý protiboľševický akcent a tendenčné sprievodné slovo. Dočkal sa opakovaných repríz. V septembri 1942 bol v nitrianskych kinách premietaný pre slovenskú mládež. Úspech filmu podčiarkla kniha s názvom Od Tatier po Kaukaz, ktorá vyšla v roku 1943 a obsahovala viac ako 300 čiernobielych fotografii.
V roku 1944 pripravila filmová spoločnosť Nástup dokumentárny film, ktorý v zostrihoch prinášal najvýznamnejšie okamihy päťročnej existencie samostatnej Slovenskej republiky. Film dostal názov „Svorne napred“, s podtitulom Päť rokov slovenskej štátnosti vo filmovom dokumente. V nitrianskom kine Palace mal slávnostnú premiéru v predvečer osláv piateho výročia vzniku republiky – 13. marca 1944. Filmový dokument spracoval režisér Ivan Kovačevič podľa námetu V. Bahna. Dokument mapoval dejiny Slovákov od zavŕšenia autonomistických snáh, cez vznik slovenského štátu až po rok 1944. Tvorca dokumentu sa sústredil na priblíženie hospodárskeho a kultúrneho života na Slovensku. Vyzdvihoval sa pokrok, ktorý Slováci za niekoľko rokov samostatnosti urobili. Film obsahoval aj zábery z pôsobenia slovenských vojakov na fronte. Bol nekritickou oslavou posledných piatich rokov a predstaviteľov štátu.
Na plátna nitrianskych kín sa dostali aj neslávne známe nemecké propagandistické filmy, ktoré mali roznecovať antisemitské vášne a postoje. V Nitre mali diváci možnosť vidieť film Rothschildovci (Die Rothschilds. Aktien auf Waterloo, réžia Erich Waschneck, rok výroby 1940). Premietal sa v novembri 1940. Zobrazený bol príbeh vzostupu rodiny Rothschildovcov. Dej sa odohrával prevažne na území Veľkej Británie počas napoleonských vojen. Nathan Rothschild využil bitku pri Waterloo, aby získal moc a stal sa jedným z najbohatších ľudí v histórii. Vo filme sú zakomponované stereotypné posolstvá o židovských intrigách, zákernosti, ovládaní politiky, snahe ovládnuť svet, celosvetovom sprisahaní a pod.
Na plátnach nitrianskych kín nechýbal ani najznámejší nemecký antisemitský film. V januári 1941 sa v slovenských kinách začal premietať film Veita Harlana Žid Süß (Jud Süß, 1940), ktorý vznikol pod priamym dohľadom ministra propagandy Josepha Goebbelsa s vynaložením veľkých finančných prostriedkov. Do Nitry sa dostal necelé štyri mesiace po veľkolepej premiére v Berlíne. Film sa premietal v kine Palace a jeho uvedenie sprevádzala náležitá reklama. V sprievodnom texte bol divák upozornený, že má očakávať bezohľadnosť, znásilnenia kresťanských žien a zvrátenosť. Hlavná postava filmu bola inšpirovaná reálnou postavou finančníka Josepha Süßa Oppenheimera. Ten pôsobil na dvore kniežaťa Karla Alexandra von Wüttemberga v Stuttgarte v prvej polovici 18. storočia. Najznámejšie literárne spracovanie jeho osudu pochádza od židovského spisovateľa Liona Feuchtwangera. Román z roku 1925 ho preslávil. V nasledujúcich rokoch sa dočkal aj dvoch filmových spracovaní. Menej známa verzia vznikla pod režisérskou taktovkou Lothara Mendesa (1934) vo Veľkej Británii a svojím stvárnením sa pridržiavala literárnej predlohy. Hlavná postava, úspešný finančník, bola vykreslená ako obeť závisti okolia. Druhé, neslávne známe nemecké filmové spracovanie, bolo hrubou tendenčnou falzifikáciou Feuchtwangerovho románu. Príbeh a konanie protagonistov bolo prispôsobené požiadavkám nacistickej propagandy. Židia boli stereotypne zobrazení ako materialistickí, nemorálni, zákerní, nedôveryhodní, fyzicky neatraktívni, ako ohrozenie „árijskej“ spoločnosti. Ako „historicky oprávnené“ boli prezentované antisemitské nariadenia a rasové zákony. Film sa opakovane premietal v Nemecku, ale aj v okupovaných krajinách a štátoch pod nemeckým vplyvom. V Nitre bol film opakovane premietaný napr. aj v novembri 1941. Reprízovania sa v roku 1941 dočkali aj Rothschildovci, teda v roku, keď bol do platnosti uvedený Židovský kódex (súbor protižidovských nariadení). Podľa programu kín sa v Nitre nepremietal Večný Žid (Ewige Jude, rok výroby 1940, réžia Fritz Hippler), prezentovaný ako „dokumentárny“ film s neskrývanými antisemitskými posolstvami a zámerom vzbudzovať xenofóbne nálady verejnosti. Všetky filmy s antisemitskými posolstvami sprevádzala rozsiahla oboznamovacia kampaň a plagáty so stereotypnými vyobrazeniami Židov.
Na stránkach regionálnej tlače si zvláštnu pozornosť vyslúžil aj film Ohm Krüger (réžia Hans Steinhoff, rok výroby 1941). S niekoľkotýždňovým predstihom noviny upozorňovali, že sa v nitrianskych kinách chystá jeho premiéra. Propagandistický film z prostredia búrskej vojny vykresľoval Angličanov ako krutých dobyvateľov. Na film s neskrývanými protibritskými posolstvami bola robená rozsiahla kampaň a následne bol aj premietaný až trikrát denne.
Zvláštnou udalosťou bolo premietanie farebných filmov. Tu možno spomenúť napríklad nemecký film Münchhausen (réžia Jozef von Báky, rok výroby 1943), označený ako „farebný filmový zázrak“, prinášajúci príbehy excentrického nemeckého šľachtica z 18. storočia. V prípade farebných filmov sa zvyšovala aj cena vstupného, v závislosti od miesta na sedenie, o jednu až dve koruny. Napriek tomu sa očakávala veľká návštevnosť. Film sa v Nitre premietal celý týždeň.
Nitrianskym kinám sa opakovane podarilo priniesť do mesta film v slovenskej premiére. Kino Palace v slovenskej premiére ponúklo starší film Utečenci (Flüchtlinge, réžia Gustav Ucicky), ktorý údajne vzbudil neobyčajný záujem vďaka hereckým výkonom Hansa Albersa a jeho partnerky Käthe von Nagy. Radí sa k vrcholným antiboľševistickým filmom natočeným v Nemecku. Dej sa odohrával v exteriéroch Ďalekého východu v meste Charbin, v blízkosti čínsko-sovietskej hranice. Mapuje osudy skupiny povolžských Nemcov utekajúcich zo ZSSR, prenasledovaných boľševikmi. Záchrancom utečencov sa stal nemecký úradník, prejavujúci typické znaky vodcovstva a nordickej rasy. V auguste roku 1943 to boli celoštátne premiéry nemeckého veľkofilmu Germanin (Germanin – Die Geschichte einer kolonialen Tat, réžia Max. W. Kimmich, rok výroby 1943) v Tatre. Film ponúkal príbeh nemeckého zdravotníka v Afrike. Premiérové boli aj filmy Lache Bajazzo (réžia Leopold Hainisch, rok výroby 1943) a viedenská veselohra Die kluge Marianne (Múdra Marianna, réžia Hans Thimig, rok výroby 1943).
