Po vzniku Československa v októbri 1918 nastal nebývalý rozvoj kultúry. Na území Slovenska sa to prejavilo aj tým, že sa výrazne zvýšil počet verejných knižníc. Úloha kníh, časopisov a novín bola v podpore šírenia vzdelanosti nezastupiteľná. Sieť knižníc mala uspokojiť dopyt po literatúre a zaistiť jej dostupnosť pre nízkopríjmové skupiny občanov. Politici presadzovali zakladanie knižníc na školách, v úradoch a štátnych inštitúciách. Knihy sa stali prostriedkom pri prevýchove. Knižnice vznikali aj vo väzniciach a v nápravno-výchovných zariadeniach. Silu písaného slova si uvedomovala aj vládna moc. V republike mala takmer každá politická strana vplyv na niektoré z novín alebo časopisov. Na literatúru a tlačoviny sa vzťahovalo viacero zákonov, ktoré ich vydávanie regulovali. V knižniciach a na pultoch predajní sa nemali čitateľom ponúkať knihy považované za nemravné, krváky a publikácie znevažujúce ľudí. S postupujúcim časom a pod vplyvom zahraničných a vnútropolitických udalostí sa pristupovalo k obmedzeniam a uplatňovala sa cenzúra. V medzivojnovom období sa v novinách cenzurovali najmä články, ktoré ohrozovali celistvosť republiky, podkopávali povojnový versaillský systém usporiadania či otvorene útočili na prezidenta. Konkrétnym prejavom zásahu cenzora boli vybielené časti novín (tzv. následná cenzúra), zabavenie celého vytlačeného vydania a najtvrdším trestom bolo zastavenie vydávania na istý čas.
Mestská knižnica v Nitre vznikla v roku 1923 a niesla meno Ruženy Svobodovej, pretože základ knižničného fondu tvoril dar priaznivcov tejto českej spisovateľky. V rozmedzí rokov 1923 – 1945 sa inštitúcia niekoľkokrát sťahovala, v čase druhej svetovej vojny sídlila na Krížnej ulici č. 1 (dnes asanovaná časť Svätoplukovho námestia). Počet čitateľov sa pomaly zvyšoval, v roku 1939 ich bolo 1426, čo vzhľadom na dvadsaťtisícové mesto nebolo veľa. Nitrania zrejme preferovali iné formy trávenia voľného času, akými boli návšteva kina, divadla, kaviarní alebo korzovanie. Knižnica bola čitateľmi intenzívne využívaná, veľký podiel na tom mala návštevnosť čitárne, ktorá bola obyvateľom prístupná zadarmo a mohli v nej čítať najmä noviny a časopisy.
V Nitre mali k dispozícii knižnicu aj obyvatelia maďarskej národnosti. Viedol ju Eduard Lencse. Počet čitateľov bol oveľa nižší v porovnaní so slovenskou knižnicou. Maďarské knihy si v roku 1939 mohlo požičať 390 registrovaných čitateľov. Istý čas v meste fungovala i župná knižnica. Knihovníčkou v nej bola Brigita Böhmová. Nakoľko bola obyvateľmi prakticky nevyužívaná, v roku 1941 sa jej fond stal súčasťou mestskej knižnice.
Fungovanie knižnice
Mestskú verejnú knižnicu a čitáreň v Nitre mohli záujemcovia o štúdium a požičiavanie literatúry navštíviť v priebehu celého týždňa. Návštevné hodiny boli prispôsobené pracovnej dobe obyvateľov. V istých dňoch boli otváracie hodiny do neskorších večerných hodín. Knižnica bola verejnosti prístupná aj počas víkendu, a to v sobotu doobeda. Záujemca o zapísanie medzi čitateľov musel zaplatiť zápisné, za čo získal čitateľský preukaz. Čitatelia sa riadili Knižničným poriadkom, pričom mohli navštíviť dve oddelenia: časť na požičiavanie kníh a čitáreň, v ktorej na poriadok dohliadal dozorca. V čitárni bola obyvateľom starším ako 16 rokov bezplatne k dispozícii tlač – denníky, týždenníky, časopisy a príručná knižnica. Ak si čitateľ chcel knihu požičať domov, museli zložiť kauciu pre prípad, že by ju už nevrátil, stratil alebo zničil. Požičať si mohol najviac dve knihy. Výpožičná doba bola 14 dní. V prípade, že čitateľ s vrátením knihy meškal, knihovník ho o tom listom dvakrát upovedomil a následne nahlásil na obecnom úrade. Sankciou za omeškanie bola pokuta. Ak návštevník opakovane porušoval knižničný poriadok, mohlo vedenie knižnice pristúpiť k jeho vyškrtnutiu zo zoznamu čitateľov. Želania a sťažnosti návštevníkov sa zapisovali do špeciálnej knihy, ktorú mal k dispozícii na vyžiadanie knihovník. Po zavedení protižidovských opatrení bol židovským obyvateľom Nitry zakázaný vstup do knižnice a požičiavanie literatúry. Znížili sa tým aj príjmy za požičiavanie kníh, čo inštitúcia pocítila v rozpočte. Knižnica nakupovala nové tituly do fondu priebežne počas kalendárneho roka, na čo získavala od mesta finančnú podporu. Výška príspevku na nákup literatúry národnostných menšín sa odvíjala od počtu obyvateľov, ktorí sa k menšine prihlásili pri poslednom sčítaní ľudu. Knihovníci mohli míňať peniaze na nákup troch rôznych skupín kníh. Prvú tvorila literatúra, ktorej nákup bol pre knižnice povinný. Druhú skupinu tvorili štátom odporúčané knihy, poslednou skupinou boli tituly štátom uznané. V prípade povinných knižiek išlo v prevažnej miere o literatúru národne orientovanú, politickú, historickú a odbornú. Štát tiež prikazoval knižniciam predplatenie vybraných novín a časopisov.
Zmeny v oblasti vydávania, predaja a distribúcie kníh a periodík po roku 1939
Na území Slovenska prichádzalo už v období autonómie k rozsiahlym zmenám v knihovníctve a vydávaní tlačovín. Produkcia kníh bola výrazne ovplyvnená politickou objednávkou. Hlinkova slovenská ľudová strana sa snažila čo najviac obmedziť svojich politických konkurentov. Postupne došlo k zákazu činnosti rôznych politických strán a ich spolkových organizácií. Iné politické strany sa pod nátlakom zlúčili s hlinkovcami. Súbežne s týmto procesom došlo k zastaveniu vydávania viacerých tlačovín, ktoré boli naviazané na zlikvidované politické strany. Výber novín a časopisov sa výrazne znížil. Do zostávajúcich redakcií vysielala Hlinkova ľudová strana vládnych komisárov, ktorí mali dozerať na ich činnosť a usmerňovať publikovanie želaným smerom. Obmedzili sa možnosti distribúcie kníh a tlačovín čitateľom. Túto prácu mohli robiť iba ľudia považovaní za spoľahlivých – v tomto prípade iba Slováci. Maďari, Židia a iné národnosti boli z tejto činnosti úplne vylúčení. V Nitre v tomto období vychádzali provládne noviny Národná stráž, ktoré krátko po vyhlásení slovenskej autonómie v októbri 1938 prešli zmenou názvu, obsahu a vizuálu. Od novembra sa premenovali na Nitriansku stráž, ktorá sa stala hlásnikom miestnej Hlinkovej gardy. Hlavičku novín tvorilo logo pozostávajúce z trojvršia s dvojitým krížom v ohni. O niekoľko týždňov sa zmenil i hlavný redaktor, ktorým sa stal Vojtech Višňovský, oblastný veliteľ Hlinkovej gardy. V rámci cudzojazyčnej tlače zanikli v Nitre dvoje maďarsky písané noviny a to v roku 1938 Nyitramegyei Szemle a o dva roky neskôr aj Nyitra vármegye.
Po vyhlásení Slovenského štátu v marci 1939 došlo k zákazom vykonávania editorskej a vydavateľskej činnosti pre občanov židovského vierovyznania. Držitelia moci tým zaisťovali, aby tlač, ktorú považovali za jeden z významných atribútov šírenia propagandy a ideologických myšlienok, prešla do vlastníctva spoľahlivých a strane lojálnych ľudí. Židia podľa paragrafov 34 a 35 nariadenia o právnom postavení Židov, nesmeli vydávať žiadny periodický alebo neperiodický časopis. Rovnako im vládna moc zakázala vykonávať umelecké povolania a verejne šíriť myšlienky a diela umelcov so židovským pôvodom.
V priebehu roka bolo zakázané vydávať všetky miestne a krajské študentské časopisy, pod zámienkou, že mali slabú úroveň. Reálnym dôvodom na ich zákaz však bolo to, že neboli pod vhodným ideovým dozorom. Existovala obava, že by sa mohli stať platformou kritických názorov a postojov mládeže. Schválenou alternatívnou boli časopisy, ktoré boli vydávané HSĽS a jej organizáciami.
Došlo tiež k výraznému zásahu do vlastníckych pomerov vo forme arizácie podnikov židovských vlastníkov. V Nitre sa najväčším kníhkupectvom stal podnik s názvom Andrej – Kníhkupectvo, papiernictvo, kníhtlačiareň, sídliaci v budove Sekretariátu HSĽS na Hlinkovej ulici č. 2. Kníhtlačiareň vznikla spojením troch arizovaných podnikov, a to konkrétne firiem židovských majiteľov s názvom: bratia Löwyovci, Prvá slovenská kníhtlačiareň v Nitre, podniku Izraela Grossmanna a spol. (firma Hermes) a firmy Samuela Kleina. Arizátorom sa stala Kníhtlačiareň Andrej (filiálka v Nitre vznikla v septembri roku 1941) napojená na HSĽS. Správcom podniku bol František Mojto mladší – syn vládneho komisára mesta Nitry. Mala 6 zamestnancov. Tlačiareň bola začiatkom roka 1945 priamo zasiahnutá pri bombardovaní Nitry a bola úplne zničená.
Ďalším kníhtlačiarskym podnikom bola firma Jána Rišňovského s názvom Corvina, ktorá sídlila na Piaristickej ulici č. 22. Podnik zamestnával dvoch pracovníkov. Išlo o menej významnú tlačiareň. Jej činnosť bola v roku 1943 zastavená, pravdepodobne pre nedostatok kvalifikovaného personálu.
V Nitre pôsobili aj Kníhkupectvo Štefan Huszár, ktoré tiež tlačilo literatúru pre rôznych vydavateľov. Tlačiareň mala dlhú tradíciu a dobrú povesť. Sídlila na Rázusovej ulici č. 4 a zamestnávala dovedna 9 zamestnancov. Podnik začiatkom roka 1945 zasiahlo niekoľko bômb, ktoré spôsobili jeho úplné zničenie. Mozaiku tlačiarní dopĺňala kníhtlačiareň Tyršel, ktorej vlastníkom bol Dušan Tyršel. Rodina Tyršelovcov kníhtlačiareň odkúpila v roku 1920. Firma sídlila na Palugyaiho ulici č. 2, dnes už neexistujúcej časti mesta na Svätoplukovom námestí. V podniku našlo prácu päť zamestnancov. Ako jediná z kníhtlačiarní nebola zasiahnutá bombardovaním a v činnosti pokračovala aj po druhej svetovej vojne. Arizovaným podnikom bolo aj kníhkupectvo a papiernictvo Vladimíra Wetzlera. Arizátorkou sa stala Ružena Srpoňová. Podnik sa sústredil iba na predaj kníh.
Tematické námety a kritika niektorých žánrov
V období 1918 – 1938 bol v literárnej tvorbe autorom ponechávaný široký priestor a tematicky mali spisovatelia pomerne voľnú ruku. V rokoch 1939 – 1945 sa prihliadalo viac na tvorbu v národnom a štátno-ideologickom duchu. Niektoré témy boli vyslovene kritizované (emancipácia žien, kritika politických spojencov slovenského štátu), prípadne sa dostupnosť niektorých kníh v kníhkupectvách výrazne obmedzila (knihy v maďarskom jazyku). Medzi kritizované žánre patrili napríklad detektívky, kovbojky či ľúbostné romány. Pri detektívkach sa kritizovalo, že obsahovali popisy krádeží, vrážd a iných zločinov, ktoré sa potom mohli stať vzorom pre skutočné trestné činy. Hrdinovia takýchto kníh tiež často holdovali hazardným hrám, alkoholu a drogám, čo nebolo pre čitateľov dobrým príkladom. Pri kovbojkách bol problémom ich negatívny postoj k ľudskej spoločnosti, lebo – ako sa písalo vo vtedajších kritikách – „chorobné, pološialené individuá vytvárajú dej a ich zločiny sú vystavované na obdiv“. V prípade milostných románov sa tvrdilo, že skresľovali život, predstavovali ho ako ustavičnú zábavu, plnú šťastia, milostných zápletiek a neprestajného leňošenia. Špecifickým žánrom bola politická literatúra. Z regálov knižníc a predajní sa mali vytriediť diela autorov, ktorí z politického hľadiska patrili medzi oponentov vládnej strany. Štátne inštitúcie pripravili presný zoznam kníh, ktoré mali byť pre ich obsah vyradené z knižničného fondu. Dokonca mali v každom meste a obci vzniknúť komisie, tvorené zväčša miestnymi učiteľmi a inými vzdelancami, ktoré mali prelustrovať všetky knihy v knižnici a vyraďovať z nich tie tituly, ktoré považovali za nevhodné pre čitateľa. Jasné kritériá, čo je považované za nevhodné, však komisiám neboli dodané, a tak pri cenzurovaní do veľkej miery záležalo na postoji osoby, ktorá knihu posudzovala.
