Maďarská menšina na Slovensku po Viedenskej arbitráži v roku 1938

Na Slovensku zostalo po Viedenskej arbitráži 24 dedín s väčšinovým maďarským obyvateľstvom. Podľa sčítania ľudu z roku 1938 žilo na oklieštenom území Slovenska 67 502 Maďarov (2,5 %). Hlavný ostrov Maďarov sa nachádzal v okresoch Nitra a Zlaté Moravce. Ďalšia podstatná koncentrácia maďarskej menšiny sa rozprestierala v Bratislave a jej okolí. Väčšina Maďarov z východného Slovenska sa sústreďovala na Spiši a v okresoch Dobšiná, Gelnica, Michalovce a Trebišov a v meste Prešov.

Obyvatelia maďarskej národnosti  sa  živili  najmä  roľníctvom (cca. 40 %), ostatní boli zamestnaní ako poľnohospodárski a priemyselní robotníci, remeselníci a živnostníci. Maďari zaoberajúci sa poľnohospodárstvom pochádzali často z vrstvy vplyvných statkárov a bohatších roľníkov. Poľnohospodárskych robotníkov zamestnávali v rámci sezónnych prác miestni hospodári, poprípade si privyrábali  pri stavbách ciest, železníc a pod. V mestách i na vidieku mala maďarská menšina veľmi silné zastúpenie v oblasti drobného podnikania. Oporou maďarskej komunity bola vrstva obchodníkov a živnostníkov, ktorá ovládala hospodársky život miest. Vo vlastníctve občanov maďarskej národnosti boli desiatky hospodárskych podnikov a niekoľko významných priemyselných podnikov predovšetkým na strednom Slovensku. Od septembra 1941 pôsobila na Slovensku aj peňažná inštitúcia, ktorú oficiálne vlastnila maďarská inteligencia – Prvá bratislavská sporiteľňa s pobočkami v Malackách a v Nitre. Medzi najfrekventovanejšie živnosti patrili pozície v krajčírstve, obchodníctve, obuvníctve, mäsiarstve a holičstve.

Politickou reprezentantkou Maďarov bola Zjednotená maďarská strana, resp. jej následníčka Maďarská strana na Slovensku (nový názov bol prijatý v júni 1940). V apríli 1939 požiadala o zrušenie strany miestna organizácia HSĽS v Nitre. Ako dôvod sa uvádzali prestupy členov bývalých rozpustených politických strán do Zjednotenej maďarskej strany a ich výbojnosť proti ľudáckemu režimu a snahu o pripojenie k Maďarsku. Na jej čele stál János Esterházy, ktorý ju zastupoval v slovenskom sneme. Strana upozorňovala na protimaďarské aktivity na Slovensku a poskytovala informácie Budapešti o politickom, vojenskom, spoločenskom či hospodárskom dianí na Slovensku. Maďarská strana bola zo strany štátnej moci viac-menej trpená ako recipročný faktor, podmienený pôsobením Strany slovenskej národnej jednoty v Maďarsku.

Maďarské obyvateľstvo z južného Slovenska prijímalo výsledky Viedenskej arbitráže za všeobecného nadšenia. Aktívni boli aj Maďari v Nitre. V novembri 1938 sa tu konala porada Zjednotenej maďarskej strany v Nitre, kde sa účastníci uzniesli na prijatí požiadaviek nitrianskych Maďarov. Neúspešné memorandum, zaslané i slovenskému predsedovi vlády, obsahovalo na tú dobu radikálne požiadavky:

3. zriadiť v Nitre maďarskú materskú školu,

4. zriadiť v Nitre maďarskú ľudovú a meštiansku školu a maďarské gymnázium,

5. pre Nitru a okolie založiť maďarské spotrebné družstvo,

6. vyplatiť dôchodok všetkým verejným zamestnancom, ktorí boli prepustení bez penzie,

7. v Nitre založiť maďarskú nemocenskú pokladnicu,

8. povoliť maďarské bohoslužby v Nitre,

9. ponechať v službe všetkých maďarských verejných zamestnancov,

10. zamestnať maďarských robotníkov pri verejných a súkromných podnikoch,

11. zaviesť maďarské odborné školstvo v Nitre,

12. utvoriť samostatný maďarský hospodársky spolok pre 22 maďarských obcí so sídlom v Nitre,

13. maďarské zastúpenie v poľnohospodárskej rade,

14. na nitrianskom okresnom a krajskom súde zaviesť maďarčinu ako pojednávaciu reč a vyhotovovať zápisnice a rozsudky v maďarskom jazyku,

15. zabezpečiť maďarský ráz nitrianskeho maďarského kresťansko-sociálneho spolku,

16. rovnoprávnu účasť maďarských remeselníkov a živnostníkov na verejných dodávkach a prácach,

17. utvoriť maďarské kultúrne ústredie v Nitre, voľne nosiť maďarské odznaky a používať maďarské prápory a vlajky a svätiť sviatok sv. Štefana ako maďarský národný sviatok,

18. účasť miestneho zodpovedného maďarského zástupcu pri vymeriavaní daní,

19. pripustiť dovoz literatúry a tlače z Maďarska,

20. teológovia v zmiešanom území nech sú povinní učiť sa maďarský jazyk a tento pestovať,

21. do Nitry a iných maďarských obcí umiestniť maďarských kňazov a zabezpečiť im voľnú činnosť, zrušiť slovenské školy v maďarských obciach.

Vnútroštátne sa recipročný princíp uplatňoval predovšetkým obmedzovaním činnosti maďarských politických a kultúrnych organizácií pôsobiacich na Slovensku. Od marca 1939 do októbra 1940 Maďari v Nitre konali 3 členské schôdze, na každej bolo prítomných asi 20 osôb. V maďarských obciach, ako i v Nitre úrady zaznamenávali nepravidelné konanie viacerých tajných rokovaní zástupcov maďarskej menšiny.

V septembri 1940 Maďarská strana prijala nový program. V porovnaní s predchádzajúcim obdobím kládol väčší dôraz na školskú problematiku, obnovu kultúrnych inštitúcií a spolkov, jazykové zrovnoprávnenie a pod. Štátny aparát pripustil zaregistrovanie Maďarskej strany i Maďarského kultúrneho spolku na Slovensku v novembri 1941, a to po diplomatickom zásahu Nemecka a po povolení Strany slovenskej národnej jednoty v Maďarsku. Maďarská strana sa po registrácii snažila obnoviť svoju organizačnú sieť. V Maďarskej strane postupne vznikali osobitné sekcie – kultúrna, športová, sociálna, finančná, vzdelávacia, pre obchodníkov a remeselníkov, pre poľnohospodárstvo. V Nitrianskej župe s troma okrskovými sekretariátmi tvoriacimi jeden obvod pôsobilo 30 miestnych organizácií.

Vzostup aktivít Maďarskej strany však bol len krátkodobý. Ich rozsah ovplyvňovala medzinárodná situácia a politika reciprocity, ktorá obmedzovala možnosti strany (hlavne v otázke prijímania nových členov či povoľovania členských schôdzí a podujatí). Najaktívnejší členovia boli opakovane postihovaní zo strany štátnej moci väzbou, finančnou pokutou a inými obmedzeniami.

Spolková činnosť a spoločenský život maďarskej menšiny

Maďarská strana vyvíjala činnosť najmä prostredníctvom spolkov, ktoré mali sociálny, charitatívny, zdravotnícky, kultúrny, náboženský, športový, hospodársky a záchranársky charakter. Miestne úrady od začiatku ich činnosť monitorovali. Mnohé spolky nemali primárne národnostné pozadie, napriek tomu ich úrady registrovali ako maďarské, pretože väčšinu členstva a funkcionárov tvorili Maďari.

Medzi aktívne spolky v Nitre patrili Jó barátok sportegylet (Športová jednota dobrých priateľov) a Ochrana detí a prázdninová spoločnosť. Predsedami spolkov boli veľkostatkár Bernard Rolfesz a Helena Gyürkyová, manželka obvodného predsedu Maďarskej strany. Keďže v roku 1942 nastali komplikácie spôsobené princípom reciprocity a slovenské orgány sa rozhodli obmedziť kultúrnu činnosť maďarskej menšiny, aktivita týchto spolkov sa postupne znižovala.

Jediným kultúrnym združením maďarskej menšiny s celoslovenskou pôsobnosťou bol Maďarský kultúrny spolok na Slovensku (Szlovenszkói Magyar Kulturegyesület – SZMKE). Po Viedenskej arbitráži zostalo na Slovensku 30 zo 188 pobočiek a aj tie boli rozpustené v apríli 1939. Po jej rozložení prišlo k útlmu kultúrnej činnosti maďarskej menšiny. V niektorých mestách a obciach v okolí Nitry sa príležitostne konali často navštevované divadelné predstavenia v maďarskom jazyku. Niektoré podujatia sa konali bez povolenia štátnych orgánov. Ďalší rozvoj kultúry Maďarov na Slovensku nastal po novembri 1941, keď úrady činnosť SZMKE znovu povolili. Politický režim reagoval na väčšie či menšie pokusy maďarskej menšiny o rozvoj spolkového života kladením rôznych prekážok, a to nielen zákazom podujatí či rozpustením niektorých spolkov, ale aj uzavretím spolkových miestností či ovládnutím vedenia spolkov Slovákmi. Napríklad, keď maďarská vláda nepovolila rozšírenie činnosti Spolku sv. Vojtecha v Maďarsku, neboli ani Maďarom na Slovensku povoľované prednášky, divadelné predstavenia či čajové večierky. S blížiacim sa koncom vojny sa v spolku presadilo radikálnejšie krídlo. Za predsedu SZMKE bol na zasadnutí v Jelšovciach v júni 1944 zvolený Mihály Csáky a prívrženci predsedu Maďarskej strany Jánosa Esterházyho boli vytlačení z najdôležitejších postov v spolku. Hlavný tajomník spolku Zoltán Németh, hlásiaci sa k radikálnej frakcii v Maďarskej strane, napríklad požadoval odstránenie diel židovských a liberálnych spisovateľov z maďarských knižníc a iné kroky, namierené proti umierneným Maďarom.

V kultúrnej oblasti využívala Maďarská strana hlavne divadelné predstavenia, vzdelanostnú úroveň sa snažila povzniesť i cez šírenie tlačovín a literárnych diel. Obľúbenou formou trávenia voľného času boli tanečné zábavy. Príležitostne sa premietali filmy v maďarskom jazyku. V rokoch 1939 a 1940 bolo v Nitre premietnutých 6 maďarských filmov s účasťou vyše 17 tisíc návštevníkov.

Charitatívna a sociálna práca v prostredí maďarskej menšiny

Sociálna sekcia Maďarskej strany zabezpečovala príležitostné i celoročné podporné dávky určené nemajetným Maďarom. Usmerňovala pomoc sociálne najslabším občanom maďarskej národnosti a tým ich zároveň motivovala k práci pre stranu. Chudobní členovia Maďarskej strany nemuseli platiť členský poplatok, dokonca ich na sviatky strana finančne dotovala. Okrem peňažnej podpory dostávali i materiálnu pomoc. Sociálna sekcia strany prerozdeľovala potravinovú pomoc v rámci tzv. zimných akcií. Medzi rodiny bolo rozdelených 5 tisíc korún, čo bola na tú dobu značná suma. Večierky spojené s charitatívnou pomocou sa v Nitre konali aj 3 – 4 krát do roka.

Knižná produkcia a tlač

Na vzdelávanie obyvateľov maďarskej menšiny mali nemalou mierou slúžiť knižnice. Maďarské obecné knižnice boli vcelku slušne vybavené pokiaľ išlo o rozsah. Napríklad pomer kníh najlepšie obstaranej maďarskej menšinovej knižnice v Nitre k počtu kníh slovenskej knižnice bol takmer štvrtinový. Aj túto oblasť mal autoritatívny režim na Slovensku pod dohľadom. Ľudácky režim priamo kontroloval kníhtlačiarov a vydavateľov tlačovín. Vylúčení z tohto druhu podnikania boli ľudia, ktorých štát označil za nespoľahlivé osoby, ako napríklad Židia, no jednoduché to nemali ani Maďari. Úrady sa snažili odstrániť a dozerať na literatúru nezlučiteľnú s ľudáckym režimom, t.j. preklady čechoslovakistov a komunistov do maďarčiny alebo promaďarské zbierky básní maďarských klasikov. Ministerstvo vnútra odnímalo právo dovozu a dopravy desiatkam diel maďarskej beletrie, ktoré na stránkach rozoberali revizionistické myšlienky. Ku koncu vojny sa tlak zo strany štátu ešte zvýšil a predajcovia kníh museli maďarské tituly stiahnuť z výkladov, pretože im tým robili nenáležitú reklamu.

Výchovno-vzdelávacia činnosť v prostredí maďarskej mládeže a detí

Maďarské deti a mládež sa po roku 1939 mohli na Slovensku vzdelávať na 40 menšinových školách, ktoré navštevovalo približne 4500 žiakov. V nitrianskom okrese boli školy s maďarským vyučovacím jazykom založené ešte počas ČSR v každej obci s maďarskou väčšinou (bolo ich 13). Sedem obcí okresu Nitra malo v roku 1940 len maďarskú školu: Bádice, Mechenice, Babindol, Dolné Obdokovce, Dolné Štitáre, Čechynce, Hosťová. V ďalších obciach s maďarskou väčšinou (Branč, Horná Kráľová, Hrnčiarovce, Jágersek, Pohranice a Výčapy-Opatovce) sa nachádzali aj slovenské školy. Slovenská štátna ľudová škola v Branči a nemecká rímskokatolícka škola v Čermanoch mali po jednej maďarskej triede. V zlatomoraveckom okrese sa maďarské školy nachádzali v štyroch dedinách. Maďarské školy mnohokrát trpeli nedostatkom vhodných priestorov na výučbu a nedostatočným vybavením didaktickými pomôckami, ktoré štátna byrokracia vôbec neriešila. V rámci riešenia národnostnej otázky sa v rokoch 1941 – 1942 zriadili slovenské málotriedky v Čechynciach, Dolných Obdokovciach, Babindole, Bádiciach, Dolných Štitároch a Mecheniciach, kde dovtedy slovenské školy neboli. Novozriadené slovenské školy fungovali paralelne s maďarskými školami. Tento jav vyvolával neraz národnostné trenice medzi obyvateľmi, žiakmi a učiteľmi. Deti z maďarských obcí, ktoré pod nátlakom obvodných notárov či žandárov rodičia postupne prihlasovali do slovenských škôl, slovensky spočiatku vedeli len málo, čo brzdilo ich efektívnejšie vzdelávanie.

V Nitre nebola maďarská škola. Žiadosť o povolenie zriadenia maďarskej ľudovej školy v meste bola podaná v máji 1940. Hoci bolo založenie školy povolené, pre nedostatok počtu žiactva maďarskej národnosti nemohla byť napokon zriadená. Maďarská menšina sa formou petičnej akcie neúspešne pokúšala o povolenie na zriadenie maďarskej školy v Močenku.

Program výchovy a vzdelávania detí maďarskej národnosti sa začínal na úrovni detských opatrovní (materských škôl). Rodičia maďarskej národnosti mali možnosť poslať ratolesti nielen do opatrovní či sezónnych útulkov, ale aj do detských táborov, ktoré priamo zastrešovala Maďarská strana. Nitriansky okresný úrad sa usiloval, aby v obciach s maďarskou väčšinou existovali konkurenčné štátne detské útulky, čo by mohlo viesť k vytlačeniu útulkov Maďarskej strany z dedín.

Maďarské športové kluby

Nosným zameraním sekcie telovýchovy Maďarskej strany bolo usporadúvanie športových súťaží a zastrešenie činnosti klubov z maďarských obcí. V niektorých obciach s maďarskou väčšinou fungovali ako súčasť strany športové kluby, vybudované už pred rokom 1938. V Jelšovciach výraznejšie pôsobil športový klub Egyetértés (Svornosť), vo Výčapoch-Opatovciach športový klub Törekvés (Agilnosť). Pod názvom Jó barátok sportegylet (Športový klub dobrých priateľov) založili nitrianski tréneri športovú jednotu, ktorú viedol Viliam Takáč. Prvý futbalový zápas odohrali Maďari v dresoch Nitry s Nitrianskymi Hrnčiarovcami už v októbri 1939. Spolok spolu s telovýchovnou sekciou v strane od roku 1941 usporadúvali futbalovú súťaž pre sedem klubov nitrianskej a bratislavskej oblasti, v ktorej hrali futbalisti maďarskej národnosti. Tieto kluby neboli členmi Slovenského futbalového zväzu. Z okresu Nitra sa na súťaži zúčastnili kluby z Mecheníc, Hrnčiaroviec, Dolných Štitár, Jelšoviec, Branča, Hornej Kráľovej a Nitry. Samostatný futbalový klub Maďarská strana v Nitre nemala – z okolia sa pozvážali hráči maďarskej národnosti, ktorí potom po obciach vystupovali ako Nyitrai magyar csapat (Nitriansky maďarský klub). Víťaz získal trofej – putovný pohár, ktorý venoval Ján Révay, statkár z Bratislavy a predseda telovýchovnej sekcie strany. Aj v tejto oblasti zohrával dôležitú úlohu princíp reciprocity. Vládna moc recipročne v roku 1940 zastavila činnosť štyroch športových klubov z nitrianskej oblasti. Ministerstvo vnútra odmietlo prijať stanovy športových spolkov Rajta (Povzbudenie) v Ladiciach, Zobor Sport Egyesület (Zoborský športový spolok) so sídlom v Nitrianskych Hrnčiarovciach ani Testvériség Sport Egyesület (Bratský športový spolok) v Branči či Hornokráľovského športového klubu v Hornej Kráľovej, čo v podstate znamenalo blokovanie ich činnosti. Účelom organizovania športových podujatí v maďarských obciach bolo hlavne spestrenie bežného života komunít. Keďže diváci na zápasoch často politikárčili, mnohé z nich boli pod drobnohľadom policajtov. 

Náboženský život maďarskej menšiny

Náboženská orientácia Maďarov na západnom a strednom Slovensku sa v zásade neodlišovala od orientácie slovenskej väčšiny. Väčšinou sa hlásila buď k rímskokatolíckej alebo evanjelickej konfesii augsburského vyznania. Náboženské obrady v maďarčine sa konali celkovo v 54 obciach. V 17 obciach s prevládajúcou maďarskou komunitou v okolí Nitry a Zlatých Moraviec sa väčšinou celebrovali len maďarské omše, ale po úpravách biskupských úradov sa tam, kde bol záujem slovenskej menšiny, zaviedli aj bohoslužby v slovenčine. V tomto období však väčšina obradu znela v latinskom jazyku, výnimku tvorili iba kázeň a niektoré modlitby. Tam, kde bol stav maďarských bohoslužieb z rôznych príčin narušený, Maďari aktívne žiadali o ich opätovné zavedenie. Aj na túto oblasť vplýval princíp reciprocity. Konfliktom sa v júli 1940 skončila púť k jaskyni sv. Svorada na Zobore, keď časť kázne bola prednesená v maďarčine a po obede za spievania piesní došlo k slovným potýčkam medzi dvoma tábormi – slovenským a maďarským. Pokiaľ šlo o oslavy viažuce sa na sviatky symbolizujúce slovenskú štátnosť, maďarské obyvateľstvo sa ich zúčastňovalo len v malej miere.

Pomerne priaznivé podmienky na používanie materinského jazyka v školstve, kultúre a pri náboženských obradoch vytvorila už dobová legislatíva ČSR. Za trestné sa však považovalo spievať verejne a kostoloch maďarskú štátnu hymnu a niektoré náboženské piesne s iredentistickým podtónom. Napriek platnému zákazu dochádzalo k verejnému spievaniu maďarskej hymny pomerne často, čo viedlo k mnohým incidentom. Nebolo výnimočné, že maďarská hymna odznela na záver omší hlavne pri maďarských sviatkoch, čo bolo úradmi považované za protištátnu provokáciu a nasledovalo ju policajné vyšetrovanie.

Život rómskej menšiny

V Nitre a priľahlých obciach žila aj rómska komunita. Rómovia sa živili prevažne manuálnymi činnosťami – vypomáhali pri sezónnych poľnohospodárskych prácach, niektorí boli zručnými remeselníkmi. Úzka skupina Rómov sa venovala hudbe a v tejto oblasti dosahovali značné úspechy. Po vzniku Slovenského štátu došlo k zmenám v správaní vládnej moci voči menšinám, vrátane rómskej. Časť Rómov pod vplyvom vládnych nariadení musela zmeniť spôsob života a začala upadať do hmotnej núdze. Rómske osady, ktoré sa nachádzali pri hlavných štátnych cestách, mali byť presunuté na odľahlé miesta. Tým sa strácala možnosť vytvárania si vzťahov s majoritou a zmenšovali sa možnosti zaobstarať si živobytie. V obciach s minimálne troma rómskymi rodinami mali byť určení vajdovia, ktorí zodpovedali za poriadok v komunite. Vládna moc prenasledovala najmä občanov, ktorí nemali stálu prácu a boli podľa jej kritérií mravne alebo politicky nespoľahliví. Takéto osoby boli označované za asociálov. Do tejto skupiny boli zaraďovaní tiež Rómovia, pričom v ich prípade boli za asociálov považovaní i vtedy, keď síce mali stálu prácu, ale boli svojmu okoliu na obtiaž. Postupne boli Rómovia (spolu so Židmi) vylúčení z brannej služby, v armáde mohli vykonávať len manuálne práce v pomocných útvaroch. Pre asociálne osoby boli ministerstvom vnútra zriaďované pracovné útvary, v ktorých odvedenci robili v ťažkých podmienkach. Do pracovných útvarov posielali ľudí na základe zoznamu vyhotoveného pracovníkmi miestnych úradov, teda bez toho, aby o tom rozhodol súd. Mnohokrát sa tak na zoznam dostali osoby kvôli neprajnosti zo strany úradníkov, či zo strany svojho okolia. V roku 1943 boli v Nitre v evidencii asociálnych osôb zapísaní 30 Rómovia a 71 občanov majority. Z mesta bolo, podľa zistení historika Tomáša Královiča, na jar v roku 1943 do pracovných útvarov odvedených 8 Rómov a 24 príslušníkov majoritného obyvateľstva. Väčšina obcí v nitrianskom okrese sa na rómskych obyvateľov nesťažovala, potrebovali ich pri poľnohospodárskych a remeselníckych prácach. Spolužitie nevyvolávalo zvýšené napätie. Ministerstvo vnútra na čele s Alexandrom Machom však vyžadovalo ďalšie mená Rómov, ktorí mali byť z obcí bezpodmienečne odstránení. Postup úradníkov mal byť preverovaný, aby sa predišlo snahe o miernejší postup voči Rómom a v bydliskách tejto minority robili bezpečnostné zložky ešte častejšie razie. Miestni úradníci v Nitre nakoniec dopísali do zoznamu ďalších 31 rodín, ktoré mali byť umiestnené do pracovných útvarov. Mnohí z Rómov sa aj kvôli takémuto postupu voči nim zo strany štátu zapojili do Slovenského národného povstania. Po obsadení územia Slovenska nemeckou okupačnou armádou útoky voči Rómom vyvrcholili. Mnohí boli nemeckou armádou za pomoci Pohotovostných oddielov Hlinkových gárd a Domobrany bez ľútosti zastrelení. Hoci pracovné útvary začali v roku 1944 zanikať, pre Rómov bol zriadený zaisťovací tábor v Dubnici nad Váhom, kde boli umiestňovaní obyvatelia rómskej národnosti z celého územia Slovenska. Podmienky v ňom sa približovali tým, ktoré vládli v koncentračných táboroch v Nemecku a mnohí Rómovia preto vojnu neprežili.

Život nemeckej minority

V Nitre a okolí mali príslušníci nemeckej menšiny skôr okrajové zastúpenie. V sčítaní ľudu z roku 1940 sa k nemeckej národnosti prihlásilo takmer 18 tisíc obyvateľov Nitrianskej župy, čo predstavovalo 5,3 % z celkového počtu obyvateľstva v župe. Sústreďovala sa predovšetkým v okrese Prievidza, t. j. na severe župy, kde čiastočne zasahovala jedna z troch sídelných oblastí nemeckého osídlenia Slovenska, Hauerland. Silnejšie pozície mala aj v dvoch dedinách nitrianskeho okresu – vo Veľkých Ripňanoch a Čermanoch. Už pred 14. marcom 1939 stúpla početnosť podujatí a aktivít tejto menšiny, často finančne a personálne podporovaných Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou, jej organizáciami a štátnymi inštitúciami. Miestni príslušníci HSĽS a Deutsche Partei úzko spolupracovali bez známok väčších nedorozumení, čo bolo spôsobené aj početnosťou Nemcov v meste. V mestách nitrianskej župy organizovala Deutsche Partei rôzne spoločenské zábavy, koncerty či oslavy výročí predstaviteľov tretej ríše pre svojich členov a podporovateľov. V Nitre pod Zoborom si táto minorita vybudovala domov pre nemeckú mládež, založené tiež boli materské školy vo viacerých mestách.