Autoritatívny režim, ktorý sa na Slovensku vytvoril po októbri 1938, zasiahol nielen politický a hospodársky život, ale naplno sa prejavil aj v možnostiach trávenia voľného času. Nitrania to mohli pocítiť v obmedzeniach a reguláciách, ktoré vládnuca strana prostredníctvom miestnych lojálnych predstaviteľov vydávala. Na jednej strane sa vládna moc snažila oklieštiť bohatší spoločenský život z predchádzajúceho režimu, na druhej strane chcela presadiť vlastnú predstavu o zmysluplnom trávení voľného času. Množstvo zmien malo skôr nenápadný charakter, avšak po zložení jednotlivých častí mozaiky vládnych obmedzení sa naplno ukázal charakter nového režimu v republike. Nariadenia vydávané v období druhej svetovej vojny predstaviteľmi Hlinkovej slovenskej ľudovej strany sa dotkli mnohých prvkov voľnočasových aktivít.
Nitrania a návštevníci mesta, ktorí sa chceli kultúrne vyžiť a zároveň dozvedieť niečo viac o jeho minulosti, mohli navštíviť miestne múzeum. To vzniklo koncom 19. storočia zásluhou Jána Tótha, učiteľa dejepisu na miestnom piaristickom gymnáziu. V období druhej svetovej vojny viedol múzeum riaditeľ obchodnej akadémie Jozef Karvaš, ktorý sa aktívne angažoval aj v miestnej pobočke strany HSĽS a jej mládežníckej organizácie HM. Múzeum pripomínalo viac starožitnícky výklad ako moderne inštalovanú expozíciu. Prevažná väčšina vystavovaných predmetov bola pravdepodobne bezcenná a do múzea sa dostala v období tzv. „naivného zberateľstva“ starožitností ešte v druhej polovici 19. storočia. Vo februári 1945 bolo sídlo múzea zasiahnuté bombou pri leteckom nálete. Veľké množstvo zbierkových predmetov bolo zničených. Po skončení vojny bol správca Jozef Karvaš zbavený funkcie z dôvodu spolupráce s predchádzajúcim režimom. Múzeum však už iba živorilo a v roku 1951 zaniklo.
Koncom roka 1938 sa skončil bohatý spolkový život v meste, ktorý bol úzko previazaný s politickou angažovanosťou jeho členov. Spolky sa sústredili najmä na združovanie občanov s rovnakým náboženským alebo politickým presvedčením, pričom pripravovali rôzne typy podujatí. Neodmysliteľnou súčasťou spolkového života boli diskusie na rôzne otázky politického, ale aj spoločenského života v meste a v republike. Najviac štátoprávne zmeny zasiahli židovské spolky, ale ušetrené nezostali ani ostatné spolky a odborové organizácie. Zakázané boli všetky miestne pobočky československých odborových organizácií a spolky ideologicky opozičné voči Hlinkovej slovenskej ľudovej strane. Stanovy zvyšných spolkov (vzniknutých pred 6. októbrom 1938) prešli dôslednou revíziou. Spolu bolo v Nitre v rokoch 1938 a 1939 zrušených alebo sa rozišlo 41 spolkov a organizácií (okrem už spomenutých židovských). Ich majetok prevzali do správy organizácie strany. V Nitre naďalej fungovalo 36 spolkov a odborových združení. V sledovanom období vzniklo aj niekoľko nových spolkov, ktoré mali zväčša kresťanský charakter, ako napríklad Miestne združenie evanjelickej a. v. mládeže v Nitre (vzniklo v apríli 1940). Naopak, snaha bývalého zástupcu starostu Bernáta Rolfesa založiť telocvičný spolok bola zo strany štátu zamietnutá. Dôvodom bolo to, že by sa v spolku angažovalo mnoho bývalých politicky aktívnych občanov maďarskej národnosti. Prekážkou schválenia stanov bol tiež fakt, že rokovacou rečou spolku mala byť maďarčina.
Niektorí, najmä majetnejší Nitrania boli vlastníkmi rádioprijímačov. Vo voľnom čase počúvali správy, prípadne iné rozhlasové programy. Na začiatku druhej svetovej vojny sa majitelia rádií dostali do hľadáčika miestnych členov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. V septembri 1939 boli niektorým, najmä predpokladaným odporcom režimu (bývalým politicky činným obyvateľom) a Židom, rádiá zhabané. Iným boli zaplombované na počúvanie iných ako štátom povolených staníc. Dôvodom konfiškácie prijímačov bolo počúvanie vysielania nepriateľských krajín a obavy zo šírenia protištátnej propagandy medzi obyvateľstvom. Priestupky proti republike boli zo strany štátnych úradov tvrdo trestané. Podobne sa postihovalo aj hanlivé vyjadrovanie na adresu ústavných činiteľov. Trestom bola finančná pokuta, ktorá bola od previnilca dôsledne vymáhaná. Práve finančná tieseň mala obyvateľov prinútiť, aby boli vo vyjadreniach o vládnej moci „rezervovanejší a rozvážnejší“. V závažnejších prípadoch (zámerné a premyslené urážlivé výroky vedúce k šíreniu nespokojnosti a nedôvery) sa pristupovalo až k internácii do zaisťovacieho tábora v Ilave, kde sa sústreďovali najmä osoby nepriateľsky zamerané k slovenskému štátu.
Vládna moc nemala záujem úplne zastaviť prístup k informáciám. Išlo hlavne o to, aby informácie pozitívne popisovali kroky vlády. Preto si podľa vyhlášky ministerstva vnútra každé pohostinstvo na Slovensku muselo zaobstarať rádioprijímač. Hostinskí mohli zákazníkom púšťať len slovenské stanice alebo vysielanie realizované pod dohľadom Tretej ríše. V Nitre túto podmienku spĺňalo všetkých 31 hostincov. Štát proti ľuďom počúvajúcim rozhlasové vysielanie načierno aktívne zasahoval, dokonca za ich odhalenie vypisoval odmenu.
Veľká časť Nitranov tradične trávila voľné chvíle korzovaním po hlavnej ulici, prechádzkami v parku a posedením v početných kaviarňach, hostincoch a krčmách. Návštevy posledných dvoch menovaných podnikov sa týkali najmä mužskej časti obyvateľov Nitry. Pri požívaní alkoholických nápojov sa debaty miestnych štamgastov často týkali aktuálnej vnútropolitickej situácie, neraz kritiky jej predstaviteľov a tzv. „šuškanej propagandy“. V medzivojnovom období HSĽS upozorňovala na častý alkoholizmus Slovákov. Z podielu na tejto závislosti obviňovala Židov, ktorí vlastnili časť licencií na prevádzkovanie krčiem. Vlastníctvo krčiem a výčapných licencii, ktoré patrili Slovákom a predstaviteľom ďalších národností, už neboli zmieňované. Po roku 1939 boli hostince a krčmy odobrané židovským výčapníkom a prešli do rúk lojálnych obyvateľov, neraz lokálnych členov vládnej strany. K zmene situácie ohľadom alkoholizmu Slovákov však nedošlo, bola to len zámienka pre okradnutie židovských spoluobčanov. Vládna moc sa snažila regulovať oblasť pohostinských služieb. Nariadenia sa s pribúdajúcim časom sprísňovali. Od júna 1940 mali miestne policajné zložky spisovať zoznamy osôb, ktoré nadmieru holdovali alkoholu. Alkoholici boli potrestaní verejným pranierovaním, čo znamenalo vyvesenie ich mien v hostincoch a obchodoch spolu so zákazom predaja alkoholu týmto občanom. Prevencia mládeže pred pitím mládeže bola posilnená nariadením o zákaze vstupu do krčiem pre deti do 16 rokov bez sprievodu rodičov. Keďže pitie alkoholu sa neraz spájalo s nedeľou a sviatočnými dňami, bola vydaná vyhláška, ktorá zakazovala hostinským v spomenuté dni nalievať návštevníkom pred 12 hodinou doobeda. Neskôr bola lehota rozšírená, trvala od soboty 12 hodiny do pondelka 6 hodiny rannej. Od januára 1942 bol zakázaný predaj alkoholických nápojov Rómom. Situácia sa zjavne nezlepšovala. V roku 1943 Hlavné veliteľstvo HG uvažovalo o úplnom zatvorení krčiem a hostincov v nedeľu a vo sviatok. Okrem boja s nadmernými pitím bolo dôvodom pre zavedenie tohto opatrenia obmedzenie šuškanej propagandy a kritiky na adresu vlády, strany a jej organizácií. Vládna moc v druhej fáze existencie štátu strácala podporu obyvateľov, ktorých už nedokázali vyburcovať vznešené heslá o budovaní vlastného štátu.
Vládna moc kládla veľký dôraz na brannú výchovu mladých ľudí, ktorú zverila Hlinkovej mládeži. Branná výchova sa ukázala ako dôležitý prostriedok na dosiahnutie cieľov strany najmä v druhej fáze existencie štátu, keď sa ukazovalo, že do bojov bude nutné zapojiť aj mládež. V každej obci mal byť vymenovaný miestny veliteľ brannej výchovy, ktorý mal pracovať na vojenskej príprave chlapcov. Mal to byť človek politicky spoľahlivý, nutne člen strany, mravne bezúhonný s pozitívnym vzťahom k národu a štátu. Do brannej výchovy boli zapájaní aj miestni učitelia a členovia miestnych odborov HM a HG.
Aktivitu pri práci s nitrianskou mládežou vykazoval aj rád Saleziánov, ktorý sa do mesta nasťahoval v septembri 1942. V Saleziánskom ústave sa nachádzala aj herňa, kde sa mládež mohla zahrať kolky, biliard, šachy a iné spoločenské hry. Príslušníci tohto rádu viedli aj futbalové, volejbalové či basketbalové krúžky s pravidelnými celoslovenskými súťažami. V práci s mládežou dosahovali Saleziáni vynikajúce výsledky, ktoré sa snažila využívať aj miestna pobočka HM.
Členovia HSĽS a jej organizácií (HG a HM) sa pravidelne museli zúčastňovať kurzov politických škôl, na ktorých prednášali najmä poslanci Snemu Slovenskej republiky, univerzitní profesori a reprezentanti politickej moci. Účasť bola pre členov strany povinná a kontrolovaná. Neúčasť bola ospravedlnená iba vo výnimočných a doložených prípadoch. Na účasť boli vyzývaní aj ostatní občania, ktorí neboli členmi strany. Miestnosti, v ktorých sa konali politické školy, mali byť čo najväčšie, aby sa do nich zmestilo dostatočné množstvo záujemcov. Vyžadovalo sa vyzdobenie priestorov obrazmi Andreja Hlinku a prezidenta Jozefa Tisu. Program bol zväčša rovnaký, začínalo sa spevom slovenskej hymny, nasledovalo otvorenie politickej školy miestnym predstaviteľom strany, pričom sa odporúčalo spomenúť aj vojakov na fronte a uctenie si pamiatky padlých hrdinov vlasti. Potom už dostali priestor pozvaní rečníci striedaní hudobnými a recitačnými pásmami, ktoré mali byť v réžii miestneho spevokolu alebo školskej mládeže. Program sa zvyčajne končil spevom hymnickej piesne: „Kto za pravdu horí“.
Oficiálne kalendár sviatkov a osláv otváral možnosť často organizovať rôzne sprievody a oficiálne akcie v meste. S postupujúcou vojnou a úmerne ubúdajúcim nadšením boli predstavitelia vládnej strany nútený čoraz častejšie siahať k donucovacím prostriedkom a pod nátlakom zaisťovať účasť na akciách. Pokyny pre organizovanie osláv žiadali od nižších straníckych organizácii zabezpečenie dostatočnej účasti obyvateľov.
Nitra ponúkala aj iné možnosti trávenia voľného času, ako boli napríklad koncerty, výstavy obrazov, prednášky, tanečné zábavy, plesy, návštevy kúpaliska a kúpeľov, rôzne športové zápasy a podujatia (futbalové, hokejové, hádzanárske, ping-pongové zápasy, ľahkoatletické preteky, bežeckú súťaž o Pribinov pohár). Tieto boli organizované zväčša vládnucou stranou, Hlinkovou mládežou a Hlinkovou gardou, prípadne školami. Žiadnej z nich sa však nemohli zúčastniť židovskí spoluobčania. Mnohé z akcií boli výsledkom predstavy vládnej moci o zmysluplnom trávení voľného času, bez možnosti diskusie o ich opodstatnenosti. Hudobné a tanečné zábavy boli obľúbené, ale tolerované len na začiatku sledovaného obdobia. HSĽS ich vtedy spájala so všeobecným nadšením zo vzniku samostatného štátu. Postupne sa ich vládna moc snažila obmedziť, respektíve ich prípravu nechať len na spoľahlivých členoch z radov HSĽS a jej organizácií. Už v roku 1940 vyšlo nariadenie, podľa ktorého sa mohli tanečné zábavy konať iba s povolením miestneho policajného úradu. Neskôr boli zakazované úplne. Oficiálnym dôvodom bolo držanie smútku za obete vojny. V skutočnosti boli tanečné zábavy pokladané za podozrivé podujatia, najmä ak boli organizované občanmi s politickými ambíciami v minulom režime. Zo strany polície bolo preto dôsledne kontrolované dodržiavanie nariadenia o ich zákaze.
