Nitra patrila v medzivojnovom období na Slovensku medzi väčšie mestá. Z hospodárskeho hľadiska sa zameriavala najmä na spracovanie poľnohospodárskych produktov (obilniny, cukrová repa, tabak), ktoré sa v regióne pestovali. Bola multietnickým mestom. Okrem Slovákov tu žila židovská, maďarská, nemecká a nepočetná rómska komunita. Najmä židovskí obchodníci a podnikatelia sa podieľali na hospodárskom raste mesta. Od raného stredoveku bola Nitra považovaná za duchovné centrum. V hradnom areáli sídlil biskup, ale nachádzali sa tu aj ďalšie cirkevné inštitúcie a rády. Koncom tridsiatych rokov 20. storočia žilo v meste približne 20 tisíc obyvateľov, čo Nitru radilo do prvej desiatky poradia najväčších slovenských miest.
Rok 1938 bol pre Československú republiku i Nitranov plný zmien. V máji sa v meste konali voľby do obecného zastupiteľstva. Nárast napätia na medzinárodnej (anšlus Rakúska) a národnej politickej scéne (tlak Hlinkovej slovenskej ľudovej strany na dosiahnutie autonómneho postavenia Slovenska, požiadavky na územnú revíziu zo strany nemeckých a maďarských politických reprezentantov) sa prenášal i do regiónov. Kvôli ráznej a konfliktnej predvolebnej kampani sa nitrianska verejnosť značne polarizovala. Účasť vo voľbách bola vysoká. Rozloženie politických síl v novom mestskom zastupiteľstve bolo patové. Vytvorili sa dva tábory, ktoré mali približne rovnaký počet zástupcov v mestskej rade. Na jednej strane stálo zoskupenie Zjednotenej maďarskej strany a Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Hoci by sa mohlo zdať, že išlo o politických protivníkov, strany v aktuálnej situácii spájali požiadavky na riešenie národnostných problémov v krajine, neraz chápané ako protičeskoslovenské. Na druhej strane stálo zoskupenie zvyšných politických strán (sociálni demokrati, spojené židovské strany, agrárnici, československí ľudovci). Náročnosť rokovaní nového mestského zastupiteľstva sa prejavila pri voľbe nitrianskeho starostu. Kandidátmi boli dosluhujúci František Mojto (HSĽS) a František Kopeček (sociálna demokracia). Po niekoľkých opakovaných voľbách, keď obaja kandidáti získali rovnaký počet hlasov, prišlo na rad losovanie. Lós rozhodol, že vedúce pozície v meste pripadli Františkovi Mojtovi, Bernátovi Rolfesovi a Alexandrovi Arnoldovi, čiže táboru HSĽS, Zjednotenej maďarskej strany a ľudovcom, ktorí sa pridali k pôvodnej dvojkoalícii. Naopak, žrebovanie bolo pre opozičnú skupinu strán nekompromisné, nezískala totiž žiaden z postov vo vedení Nitry. Aj z tohto dôvodu zástupcovia neúspešného tábora v mestskej rade voľby niekoľkokrát napadli. Výsledky však zostali v platnosti. Apelácia, ako sa napadnutie volieb označovalo, bola v proľudáckej miestnej tlači rozoberaná do podrobností. Tieto články podnecovali v meste nielen politické, ale aj náboženské rozbroje a antisemitské výpady.
Situácia v krajine sa vyhrotila na jeseň 1938. Mníchovská dohoda a zmenená medzinárodná a vnútropolitická situácia umožnili začiatkom októbra 1938 predstaviteľom HSĽS presadiť autonómiu Slovenska. Vládne strany v slovenskej časti republiky rôznymi zásahmi do fungovania dovtedajšieho politického systému a využívaním krajných možností výkladu medzivojnovej legislatívy vytvorili z pluralitného demokratického zriadenia v priebehu niekoľkých mesiacov autoritatívny režim vlády jednej politickej strany.
V Nitre a okolí sa výrazné zmeny vo fungovaní štátu odzrkadlili v protičeských a antisemitských prejavoch časti obyvateľstva, spočiatku najmä prívržencov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, postupne sa k nim pridávali aj sympatizanti iných politických zoskupení. Česi a Židia boli obviňovaní z aktuálnych problémov, či už išlo o nedostatok niektorých komodít, o vykonávanie rekvirácií v prospech armády v dôsledku septembrovej mobilizácie, alebo novembrové arbitrážne rozhodnutie. Konkrétnou podobou týchto nálad boli rôzne sprievody na oslavu autonómie Slovenska, pri ktorých obyvatelia skandovali protičeské heslá, vytĺkali okenné výplne na domoch majiteľov židovského pôvodu a rozpútavali tak nepokoje v mestách a obciach nitrianskeho regiónu.
V závere roka vyvolávali vášne niektoré kroky novej slovenskej autonómnej vlády na čele s Jozefom Tisom. Išlo napríklad o zastavenie činností niektorých politických strán (Komunistická strana, Československá strana ľudová), respektíve ich proklamované dobrovoľné zlúčenie s Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou. Spolu s nimi zanikli mnohé spolky, likvidovali sa ochotnícke divadelné súbory. V Nitre takto zanikol divadelný krúžok „Čapek“, ktorý v medzivojnovom období často spríjemňoval Nitranom trávenie voľného času. Ďalší dobrovoľný súbor – Divadelný krúžok Ferka Urbánka, sa v tomto období odmlčal a činnosť obnovil až po vojne. Zákaz od politikov dostali aj telovýchovné jednoty a skauti. Výnimku, ale iba na krátky čas, tvorili katolícki skauti, ktorí v máji roku 1939 prešli pod organizáciu HSĽS pre dorast – Hlinkovu mládež. Majetok zaniknutých spolkov prešiel do vlastníctva miestnej odbočky polovojenskej organizácie HSĽS – Hlinkovej gardy (HG).
Koniec októbra 1938 sa niesol aj v znamení zmien v miestnych novinách. Slovenská vláda rozhodla, že do redakcií novín budú dosadení vládni komisári, ktorých úlohou bude kontrolovať prácu publicistov. Pod dozor ľudákov sa dostali noviny a časopisy, ktoré ešte vychádzali a mali opozičný charakter voči vláde. V Nitre v tomto období vychádzalo niekoľko novín. Zmeny sa nedotkli ľudáckej Svornosti. Dovtedy provládne orientované miestne noviny Národná stráž postupne menili obsah aj vizuálnu stránku a stali sa hlásateľom myšlienok Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a Hlinkovej gardy. Od 20. novembra 1938 sa zmenil ich názov na Nitrianska stráž. Prerobené bolo i logo. Na čelo redakcie sa od apríla 1939 dostal oblastný veliteľ HG Vojtech Višňovský. V rámci cudzojazyčnej tlače zanikli v Nitre dvoje maďarsky písané noviny a to v roku 1938 Nyitramegyei Szemle (Obzor Nitrianskej župy) a o dva roky neskôr aj Nyitra vármegye (Nitriansky kraj). Zakázané bolo vydávať všetky miestne a krajské študentské časopisy, pod zámienkou, že mali slabú úroveň a nevyhovovali po obsahovej stránke. Existovala obava, že by sa mohli stať platformou kritických názorov a postojov mládeže. Schválenou alternatívnou boli časopisy, ktoré boli vydávané HSĽS a jej organizáciami.
Najočakávanejším sa pre Nitranov stalo arbitrážne rozhodnutie o podobe hraníc medzi Slovenskom a Maďarskom, ktoré bolo jedným z následkov Mníchovskej dohody. Obyvatelia si neboli istí, či Nitra zostane súčasťou Česko-Slovenska alebo pripadne Maďarsku. Napätú atmosféru v regióne dokumentuje vyhláška Okresného úradu v Nitre, ktorá v záujme zachovania verejného poriadku, bezpečnosti a obrany štátu, pod hrozbou finančnej pokuty prípadne odňatia slobody, zakazovala nosiť trikolóry a vyvesovať zástavy vo farbách národnostných menšín. Hranica medzi oboma štátmi nakoniec Nitru obišla, hraničný prechod bol medzi obcami Veľký Kýr a Branč. K pričleneniu územia k Maďarskému kráľovstvu došlo v období medzi 5. – 10. novembrom 1938. Život v pohraničí bol veľmi čulý. Na oboch stranách hraníc sa začali vytvárať kolóny utečencov, ktorých bolo nutné niekde ubytovať, pričom kapacity boli nedostačujúce. Hraničný priestor lákal prevádzačov a pašerákov. V novembri sa arbitrážne územie stalo miestom, kam slovenská vláda na čele s Jozefom Tisom deportovala obyvateľov židovského pôvodu, ktorí nemali slovenské občianstvo. Presun obyvateľov sa označuje ako postrk. Vláda sa prostredníctvom štátnych orgánov snažila odsunúť časť židovského obyvateľstva na územie, ktoré malo pripadnúť Maďarsku. Židom mali úrady ponechať len hotovosť 50 korún. Zvyšný majetok, vrátane nehnuteľností a bankových účtov, mal byť zapečatený. Na tomto „medziúzemí“ skončilo približne 209 obyvateľov z Nitry. Časť z nich sa po odvolaní akcie vrátila a zo strany štátu im boli navrátené zhabané veci, časť na návrat nemala dostatočné množstvo finančných prostriedkov. Na novej hranici medzi oboma štátmi boli vytvorené tábory, kde sa sústreďovali obyvatelia židovskej národnosti, o ktoré nemala záujem ani jedna z krajín. Maďarská strana ich odmietla prijať a slovenská autonómna vláda im odmietala povoliť návrat späť. Takýto tábor vznikol v blízkosti Nitry – vo Veľkom Kýri. Podmienky v tábore boli katastrofálne, pretože sa nachádzali na otvorenom priestranstve. Nepriaznivé počasie a hygienické pomery spôsobovali v tábore časté ochorenia. Mnohí z vyhostených skončili v Židovskej nemocnici v Nitre. Situácia sa vyriešila až 8. decembra 1938, keď dostali slovenské úrady nariadenie prevziať všetkých zaistencov z táborov. Pri ich prijímaní mali dávať pozor, aby sa na Slovensko nedostali Židia, ktorí tu predtým nebývali. Akcia sa stala predzvesťou ďalších protižidovských opatrení v nasledujúcich mesiacoch a rokoch.
