Pomenovávanie a premenovávanie verejných priestorov bolo na území Slovenska v 20. storočí častým javom. Verejné priestranstvá totiž umožňovali propagovať ideológiu a podieľali sa na legitimizovaní moci. Označenia verejných priestranstiev prenikajú do bežného života, do rozhovorov, na poštové adresy, do máp, teda do každodenného života obyvateľov, čo zvyšuje ich dosah. „Oficiálna“ verzia minulosti sa tak „nenásilnou“ formou stáva viditeľnou na každodennej báze, hoci istý čas trvá, kým sa nový názov vžije a stane sa akceptovaným a používaným. Zvyčajným sprievodným znakom terminologického zabratia verejného priestoru bola masovosť a nárazovosť.
V dvadsiatom storočí slovenské mestá a obce zažili niekoľko rozsiahlych vĺn zmien pomenovaní verejných priestorov. Kryli sa so zmenami politických režimov. Predstavitelia politických strán využívali a zneužívali názvy verejných priestranstiev na prezentovanie vlastných postojov k osobnostiam a udalostiam. Prvá masová zmena názvov ulíc na Slovensku bola spojená so vznikom československého štátu v roku 1918. Búranie a rúcanie pomníkov a tabúľ označujúcich ulice bolo často spojené s použitím sily a malo v sebe skrývať istú symboliku. V niektorých mestách bolo odstraňovanie pripomienok minulosti živelné, inde nová vládna moc situáciu dokázala kontrolovať.
Proces pomenovávania verejných priestranstiev sa po vzniku ČSR upravil zákonom. Podľa jeho znenia sa zakazovalo pomenovávať ulice a námestia po takých osobách, ktoré boli nepriateľsky namierené proti Československu a jej predstaviteľom. Rozsiahle právomoci pri výbere pomenovaní boli prenechané miestnej samospráve. Z verejného priestoru zmizli v medzivojnovom období názvy spojené s Rakúsko-Uhorskom a osobnosťami z čias monarchie. V mestách a obciach na Slovensku boli na príslušných úradoch vytvorené komisie, ktoré posudzovali alebo iniciovali návrhy na nové, či zmenu pôvodných pomenovaní verejných priestranstiev. Ich rozhodnutia následne schvaľovalo miestne zastupiteľstvo. Dodatočné povolenie ďalším úradom nebolo potrebné. Výnimku tvoril prípad, ak išlo o pomenovanie po úradujúcom prezidentovi republiky. Vtedy sa k návrhu vyjadrovala prezidentská kancelária. Išlo o jeden z prejavov formovania občianskej spoločnosti a uplatňovania demokratických princípov vládnutia v regionálnych podmienkach.
V medzivojnovom období zasadala komisia v Nitre niekoľkokrát. Návrhy na pomenovanie či premenovanie ulíc dával katastrálny úrad, mestský architekt, rôzne spolky, politické strany, členovia zastupiteľstva, prípadne bežní občania. Najčastejšie prichádzali návrhy na premenovanie ulíc pri celoštátnych oslavách venovaných významnej osobnosti alebo udalosti (napríklad Pribinove slávnosti v Nitre), ďalej pri výročiach narodenia významných osobností (100. výročie narodenia Miroslava Tyrša) alebo pri príležitosti inaugurácie prezidentov. Často sa navrhovalo premenovať ulice pre nelogickosť ich pôvodného názvu, ale vyskytli sa aj podnety zo strany obyvateľov, ktorým prekážal názov ulice, pretože preň znášali výsmech od spoluobčanov. Navrhovatelia zväčša uviedli, ktorú ulicu by mali úradníci premenovať, aké meno by mala podľa nich niesť a svoj návrh odôvodnili. Špeciálnym prípadom boli názvy ulíc, ktoré vznikli stavebným rozvojom mesta v medzivojnovom období a bolo ich potrebné pomenovať. Komisia vtedy navrhovala názov, ktorý historicky vystihoval danú lokalitu alebo dostal verejný priestor meno po významnej nitrianskej osobnosti, pričom často išlo o bývalého miestneho biskupa .
Zákony prijaté počas prvej Československej republiky, ktoré riešili prijímanie názvov verejných priestranstiev, zostali v platnosti aj v období autonómie a počas existencie slovenského štátu. Ich aplikácia bola prispôsobená zmeneným politickým pomerom.
Po vyhlásení slovenského štátu v marci roku 1939 nasledoval rozchod s predchádzajúcim demokratickým politickým systémom a ideami spoločného československého štátu. Mená ako Tomáš Garrigue Masaryk, Edvard Beneš, ďalej mená významných židovských mecenášov, medzivojnových starostov, názvov spolkov a telovýchovných jednôt mali upadnúť do zabudnutia. Z verejných priestranstiev mali byť preto odstránené akékoľvek zmienky o nich, menili sa názvy ulíc, námestí, parkov, strhávali sa sochy, busty, lustrovali sa obrazy v kostoloch a samozrejme, znaky a vlajky Československej republiky. Do popredia sa mali dostať osoby politicky a národne „spoľahlivé“, spojené s bojom za samostatnosť slovenského národa, spomínať sa malo na nové historicky prelomové dátumy, 6. október 1938 (vyhlásenie autonómie) a 14. marec 1939 (vyhlásenie slovenského štátu).
Keďže obdobie politickej plurality sa skončilo, menila sa aj škála navrhovateľov na zmenu názvov ulíc a námestí. Najčastejšie prichádzali návrhy od štátnych úradov – župana, horlivých členov zastupiteľstva, ďalej od predstaviteľov miestneho veliteľstva Hlinkovej gardy a Deutsche Partei (Nemeckej strany). Tradičným navrhovateľom zostal mestský architekt, ktorý upozorňoval na zabudnuté ulice bez pomenovania alebo na nové ulice, ktoré vznikali pri stavebnom rozvoji mesta. Návrhy od bežných obyvateľov boli zriedkavejšie.
Politická garnitúra mala záujem ponechať si dohľad aj nad touto oblasťou verejného života. Napriek kontrole zo strany štátneho aparátu mnohé verejné priestory v slovenských mestách zostávali pomenované po osobách, ktoré boli vnímané ako neprijateľné. V niektorých prípadoch sa stávalo, že kompetentní regionálni úradníci nevedeli posúdiť „vhodnosť“ či nevhodnosť osoby, po ktorej bola ulica pomenovaná. Z toho dôvodu bol v októbri roku 1940 ministerstvom vnútra vydaný výnos, podľa ktorého mali byť nové mená ulíc predbežne schvaľované ministerstvom a až po jeho súhlasnom stanovisku mohlo dôjsť k ich definitívnej úprave. Dovtedajšia voľnosť, ktorou disponovali mestské zastupiteľstvá, tým bola oklieštená.
Mechanizmus premenovávania nitrianskych ulíc sa naplno roztočil už počas autonómie Slovenska. Obecné zastupiteľstvo v Nitre na zasadnutí v decembri 1938 rozhodlo o premenovaní troch nitrianskych ulíc a jedného námestia. Nové názvy mali Nitranom pripomínať nedávno zosnulého predsedu HSĽS Andreja Hlinku a dosiahnutie naplnenia programu HSĽS, vyhlásenie autonómie 6. októbra 1938. Tento dátum bol označený za nový medzník v dejinách Slovákov. Vzhľadom na dôležitosť osobnosti a závažnosť pripomínanej udalosti boli vybrané exkluzívne ulice v centre mesta. Wilsonova ulica a časť Masarykovej ulice bola premenovaná na Hlinkovu ulicu, Benešovo námestie nieslo od decembra 1938 meno Andreja Hlinku, Ulica 28. októbra bola premenovaná na Ulicu 6. októbra a Kupecká ulica získala pomenovanie po Martinovi Rázusovi.
Prvý návrh na zmenu názvov niektorých ulíc a námestí po vzniku samostatného slovenského štátu podal starostovi Nitry Františkovi Mojtovi člen mestskej rady Karol Sevcsík už 20. marca 1939. Premenované mali byť ulice nesúce mená po bývalom prezidentovi T. G. Masarykovi a Telovýchovnej jednote Sokol. Vo veci premenovania ulíc sa angažovala aj miestna organizácia Deutsche Partei, ktorá apelovala na starostu, aby aspoň jedna ulica v Nitre niesla meno po vodcovi Tretej ríše – Adolfovi Hitlerovi. Komisia pre pomenovanie ulíc návrhom vyhovela a zmenila názvy spolu šiestich ulíc a námestí: Štefánikovo námestie premenovala na Tisovo námestie, Masarykovo námestie na Štefánikovo námestie, Masarykovu ulicu na Hitlerovu ulicu, Sokolskú ulicu na Ulicu Hlinkovej gardy, ulicu Číneš na Ulicu 14. marca a Benešovo nábrežie na Hurbanovo nábrežie.
Miestne veliteľstvo Hlinkovej gardy upozornilo obecný úrad v auguste roku 1940 na nutnosť premenovať Engelovu ulicu, nesúcu meno významného nitrianskeho židovského mecéna umenia. Takéto pomenovanie sa totiž protivilo protižidovskej štátnej politike. Komisia sa preto opäť zišla a zhodla sa, že ulica ponesie názov Krížna ulica. Bolo to zároveň poslednýkrát, čo o zmene názvu ulice rozhodovala komisia pre pomenovávanie ulíc. V nasledujúcom období prebral tieto právomoci vládny komisár mesta – František Mojto. Aj tu sa naplno prejavilo, že moc na regionálnej úrovni sa mala centralizovať v rukách spoľahlivých osôb, bez nutnosti uplatňovania zásad typických pre demokratický pluralitný systém deľby moci.
Honba za hľadaním nepriateľa vo verejnom priestore vyvrcholila v januári 1941. Obce v Nitrianskej župe mali dodať menoslov miestnych ulíc a námestí. Zoznamy boli podrobne preštudované a župan Štefan Haššík osobne navrhol niekoľko mien slovenských osobností, po ktorých by mohli byť pomenované. Zdôrazňoval najmä veľkomoravskú tradíciu Nitry. Ako vhodnú alternatívu ponúkol mená Pribina, Koceľ, Svätopluk alebo meno bájneho veliteľa Pribinovho vojska – Strmeňa.
V meste Nitra sa nevyhovujúce názvy týkali desiatich ulíc, jedného námestia a cesty. Išlo konkrétne o ulice: Coboriho, Okánikovu, Baránkovu, Svätováclavskú, Svätoštefanskú, Gustínyiho, Kasalovu, Palugyaiho, Wurumovu a ulicu Milana Hodžu, ďalej Svätoštefanské námestie a Cestu Dr. Nagya. Vládny komisár mesta František Mojto potom rozhodnutím v máji 1941 zmenil ich názvy nasledovne: Coboriho ulicu na Osvaldovu, Okánikovu ulicu na Strmeňovu, Baránkovu ulicu na Súkenícku, Svätováclavskú ulicu na Budayovu, Svätoštefanskú ulicu na Koceľovu ulicu, Svätoštefanské námestie na Koceľovo námestie a Cestu Dr. Nagya na Čulákovu cestu. Nezmenené zostali niektoré ulice pomenované po bývalých cirkevných hodnostároch a predstaviteľoch.
K poslednému zaznamenanému pomenovávaniu nitrianskych ulíc v období druhej svetovej vojny došlo v júni roku 1942, keď bolo potrebné označiť novovzniknuté ulice v lokalite pod Borinou. Päť nových ulíc dostalo názvy podľa osôb vybraných zo zoznamu nebohých slovenských dejateľov – Hattalova ulica, Červenova ulica, Bottova ulica, ulica Gregora Tajovského a Čuleňova ulica.
