Samuel Ungar sa narodil v roku 1895 v Piešťanoch, v rodine miestneho rabína Josefa Moše Ungara. V dospelosti pokračoval v šľapajach otca a po štúdiách sa vo veku 21 rokov stal ortodoxným rabínom v Krompachoch. Neskôr sa dostal do Trnavy, kde pôsobil 15 rokov. Bol charizmatickou osobnosťou a v meste sa tešil veľkej úcte. Na začiatku 30. rokov 20. storočia dostal ponuku viesť ješivu (vyššia židovská škola pre židovských mužov) v Nitre. Viacerí žiaci  aj predstavitelia židovskej komunity v Trnave ho od tohto kroku odhovárali. Ješiva v Trnave, ktorú viedol, bola školou s tradíciou a dobrým menom vo svete, odísť do Nitry sa v tejto súvislosti javilo ako krok do neznáma. Podľa spomienok jeho vtedajšieho žiaka Michaela Dov Weissmandla rabín Ungar chcel odísť do Nitry. Svoje rozhodnutie vysvetlil zvláštnou predtuchou: „Moje srdce mi hovorí, že príde čas, keď nebude ješiva nikde inde, iba v Nitre a ja tam chcem byť,“ zdôveril sa Weissmandlovi. Jeho príchod do Nitry bol spojený s nadšeným uvítaním a oslavou.

Činnosť ješivy v Nitre pod vedením rabína Ungara začala v roku 1931. Do nového pôsobiska ho nasledoval aj jeho žiak M. D. Weissmandl, ktorý sa v roku 1937 oženil s Ungarovou dcérou Ráchel a stal sa tak jeho zaťom. Nitrianska ješiva pod novým vedením zaznamenala organizačné zmeny a stala sa rešpektovaným a vyhľadávaným miestom pre vzdelávanie. Počet študentov postupne narastal a školu navštevovalo 250 až 300 študentov. Sám osobne sa intenzívne venoval výuke a používal moderné pedagogické postupy. Vďaka učiteľským schopnostiam, osobným predpokladom a nepopierateľnej charizme sa tešil úcte židovskej komunity, ale aj nežidovskej verejnosti. Zaslúžil sa o rozšírenie priestorov, v ktorých prebiehalo vyučovanie. S pedagogickou prácou mu pomáhal jeho zať, rabín Weissmandl. Primárnou úlohou ješivy v Nitre nebola výhradne príprava rabínov. Ungar otvoril dvere školy záujemcom o štúdium tóry a židovských náboženských textov. Napriek tomu, práve z tohto prostredia vzišlo niekoľko významných rabínov. Zo svojimi študentmi zostával v blízkom kontakte aj po skončení štúdia v Nitre. Na jeho vyučovacie prístupy spomínali žiaci s obdivom aj po rokoch.

Pozícia židovskej komunity sa výrazne zhoršila po vyhlásení autonómie v októbri 1938. V meste sa čoraz častejšie objavovali protižidovské heslá a stupňovali sa antisemitské nálady (napr. označovanie a bojkot židovských obchodov). Protižidovské opatrenia naberali na intenzite, boli sprevádzané množstvom obmedzení, zákazov a smerovali k vylúčeniu židovskej komunity z politického, hospodárskeho, spoločenského aj kultúrneho života. Reštrikcie výrazne obmedzili množstvo a fungovanie vyšších židovských škôl na Slovensku. Vďaka veľkému úsiliu rabína Weissmandla nitrianska ješiva fungovala naďalej. Jej činnosť nebola prerušená ani v čase, keď z územia Slovenska vychádzali transporty do vyhladzovacích táborov v Poľsku. V roku 1942 zostala poslednou fungujúcou ješivou na území Slovenska a Nemcami ovládanej časti Európy. Predtucha, či pocit rabína Ungara, ktorý mal pred príchodom do Nitry, sa tak naplnil. V priestoroch zostávalo cca. 200 žiakov z rôznych oblastí Slovenska, až do augusta 1944. Napriek náročným pomerom sa žiaci a ich rabín venovali štúdiu tóry a rabín Ungar neprerušil výuku ani na jediný deň. Ješiva zároveň poskytovala krátkodobé útočisko pre židovských utečencov a prenasledovaných, ktorí následne pokračovali vo svojej ceste ďalej, napríklad do Maďarska. Pre tieto účely bolo v priestoroch, ktoré patrili nitrianskej ješive, niekoľko úkrytov. V literatúre sa objavuje aj označenie „Židovský Vatikán“. Veľký podiel na tomto stave mali kontakty rabína Weissmandla, ktorý bol spolu so sesternicou rabína Ungara Gizi Fleischmannovou členom tzv. Pracovnej skupiny. Členovia tohto neformálneho združenia vstupovali do rokovaní so slovenskými a nemeckými predstaviteľmi úradov a usilovali sa zabrániť deportáciám a zlepšiť podmienky židovskej komunity v krajine. Pri svojich aktivitách využívali rôzne metódy, vrátane podplácania. Obracali sa na židovské organizácie vo svete so žiadosťou o pomoc. Tzv. Pracovná skupina pripravovala najrozsiahlejší plán na záchranu Židov zo Slovenska, ale aj ďalších európskych krajín  v čase druhej svetovej vojny. Rabín Weissmandl pre svoju činnosti v Pracovnej skupine často cestoval medzi Nitrou a Bratislavou. Značná časť korešpondencie, ktorá súvisela s pokusom o záchranu európskych Židov, vznikla práve v Nitre. Podľa svedectva rabína Weissmandla mu rabín Ungar pomáhal, povzbudzoval ho a radil pri plánoch na záchranu Židov.

Situácia v Nitre sa zmenila po vypuknutí Slovenského národného povstania a vo chvíli, keď začala okupácia Slovenska nemeckou armádou. V Nitre sa nebojovalo, pretože nitrianska posádka sa k Povstaniu nepripojila. V nových pomeroch sa zostrilo prenasledovanie Židov, ktorí ešte na území Slovenska zostali. Značná časť z nich bola vyňatá z prvej vlny deportácii v roku 1942. Išlo o osoby, ktoré zostávali na Slovensku vďaka rôznym výnimkám, alebo sa skrývali. V lete 1944 všetky výnimky prestali platiť. Ješiva bola úradne zrušená 5. septembra 1944 a nariadenia o koncentrácii židovských občanov sa týkali aj posledných žiakov, ktorí v židovskej škole zostali. Dňa 17. septembra 1944 začali deportácie z Nitry do koncentračného tábora Osvienčim. V tom čase bol rabín Ungar mimo Nitry. Do mesta sa vrátil krátko po obnovení deportácii a ukrýval sa za pomoci miestnych obyvateľov na Zobore. Odtiaľ podnikol cestu do oblasti Banskej Bystrice. Skrýval sa v horskom úkryte neďaleko obce Kalište. Na jeho záchranu podnikli iniciatívy aj švédske diplomatické kruhy. Neúspešne.

O svojich strastiplných zážitkoch v tomto náročnom období si viedol denník. Časť jeho poznámok pripravil po vojne jeho syn do knižnej podoby. Aj v náročných podmienkach dodržiaval zásady stravovania spojené s náboženským presvedčením. Odmietal mliečnu výživu a pečivo, pokiaľ mal pochybnosti o pôvode jedla. Dňa 21. februára 1945 zomrel na následky podvýživy. Syn ho pochoval v horách. Po vojne bol exhumovaný a opäť pochovaný na cintoríne v Piešťanoch vedľa svojho otca.

Po vojne sa absolventi nitrianskej ješivy, syn Samuela Davida Ungara a jeho zať M. D. Weissmandl (za dramatických okolností sa vyhol deportácii, v koncentračnom tábore však zahynula jeho manželka a 5 detí) pokúsili obnoviť pedagogický model zavedený v nitrianskej ješive v novej vlasti na území USA. Trvalou adresou ješivy sa stalo Mount Kisco (New York). Ješiva je stále aktívna, má pobočky v USA aj v Izraeli a nadväzuje na odkaz nitrianskej ješivy a jej zakladateľa. Aktivite rabína Weissmandla (zomrel v roku 1954) a čiastočne aj fungovaniu ješivy v Nitre je venovaný trojdielny dokument Medzi zaslepenými bláznami z roku 1998 (réžia Petr Bok, scenár Martin Šmok).