Korene rodiny Starkovcov siahali na Liptov. Július Stark sa narodil 5. júna 1880 v rodine továrnika Hermanna Starka v Liptovskom Svätom Mikuláši. Oženil sa s Gabrielou, rodenou Verőovou, ktorá  sa narodila 22. júna 1888 v Nitre. Spolu mali syna Dr. Jozefa Aurela Starka, právnika, ktorý sa narodil 2. mája 1909 v Liptovskom Svätom Mikuláši. Július Stark bojoval v prvej svetovej  vojne v cisárskej jazdeckej kavalérii. Po vojne sa rodina presťahovala, od roku 1919 sa usadili v Nitre. V apríli 1919 prijali členovia rodiny rímskokatolícke vierovyznanie.

Július Stark sa stal významnou osobnosťou Nitry. V polovici dvadsiatych rokov vlastnil lukratívnu budovu v centre mesta, v ktorej od roku 1925 fungovalo na svoju dobu moderné kino Palace. S podnikaním v oblasti kinopriemyslu bol spojený aj jeho syn Jozef A. Stark, ktorý prevádzkoval kino Tatra. V roku 1931 sa informácia o Jozefovi Starkovi a jeho podnikaní dostala do výročnej publikácie predstavujúcej popredných podnikateľov a mecenášov mesta. O desať rokov neskôr zvádzal on a jeho rodina boj o záchranu majetku a následne aj o záchranu života.

Situácia v štáte a v meste sa pre židovských občanov začala citeľne zhoršovať v roku 1938. Pod vplyvom zahranično-politickej situácie (anšlus Rakúska marec 1938, napätie v československo-nemeckých vzťahoch), ale aj nárastu vnútropolitického napätia (aktivity SdP;  autonomistické požiadavky HSĽS) sa stupňovalo napätie aj na lokálnej úrovni. Po vyhlásení slovenskej autonómie (6. október 1938) začali pribúdať protičeské a protižidovské heslá. Nová slovenská autonómna vláda prejavy antisemitizmu tolerovala a pripravovala aj prvé protižidovské nariadenia. Pod dojmom meniacich sa pomerov v roku 1938 Július Stark  spolu s celou rodinou požiadal o nadobudnutie domovského práva v Nitre. Išlo o akúsi obdobu štátneho občianstva na úrovni miest a obcí. Podľa platnej legislatívy, pochádzajúcej ešte z roku 1863, občan musel mať domovské právo, resp. byť v zväzku občanov nejakého mesta či obce. Zvyčajne išlo o miesto narodenia, u žien sa po svadbe zmenilo domovské právo na manželovo. Domovské právo nezanikalo automaticky presťahovaním, zväčša pretrvalo celý život. S domovským právom sa spájali práva aj povinnosti. Obec mala voči občanovi, ktorý bol v jej zväzku, povinnosti napr. v prípade staroby alebo potreby sociálneho zabezpečenia. Na základe legislatívy mohol byť občan tzv. postrkom prinútený vysťahovať sa do domovskej obce. Tento postup sa uplatňoval najmä v prípade bezdomovcov, tulákov alebo sociálne odkázaných ľudí, o ktorých sa mala postarať ich domovská obec. Legislatívu prevzala aj Československá republika. Je platnosť pokračovala aj v období tzv. druhej Československej republiky (október 1938 – marec 1939) a slovenského štátu (1939 – 1945). Od októbra 1938 bola platná legislatíva vykladaná hranične. Často sa body zákonov alebo nariadení, ktoré sa pôvodne chápali ako dočasné riešenie krízovej situácie, v nových pomeroch stávali stálou súčasťou právneho poriadku. V takom prípade nebola ani potrebná zmena zákona a postačovala „vhodná“ interpretácia už existujúceho zákona. V roku 1938 preto panovali obavy, že by mohol byť postup v oblasti domovského práva (tzv. postrk) uplatnený aj voči Židom. Týmto spôsobom totiž boli realizované aj odsuny židovských obyvateľov bez domovského práva na arbitrážne územie v novembri 1938. Starkovci mali podľa miesta narodenia domovské právo v Liptovskom Sv. Mikuláši, hoci už takmer 20 rokov žili a úspešne podnikali v Nitre. Jednou z možností ako zmeniť príslušnosť k obci bolo výslovné udelenie domovského práva inou obcou rozhodnutím obecného zastupiteľstva. To bol prípad Starkovcov. Žiadosti Júliusa Starka vyhovelo mestské zastupiteľstvo v Nitre a v decembri 1938 ho spolu s rodinou prijalo  do zväzku občanov mesta Nitra. Mesto nemalo problém s prijatím Starka a jeho rodiny do zväzku občanov, keďže boli finančne zabezpečený a vlastnili v meste lukratívny majetok.

V nasledujúcich mesiacoch boli v rýchlom slede aj na lokálnej úrovni uplatňované protižidovské opatrenia. Júliusa Starka sa dotklo opatrenie, ktoré preskúmavalo vlastníctvo kinolicencií oprávňujúcich uskutočňovať premietanie. Ako židovský podnikateľ nemohol byť vlastníkom kinolicencie. Aby sa zabránilo nežiadúcim presunom majetku, prípadne nevýhodným obchodným operáciám, do podniku boli nominovaní vládni dôverníci, ktorí mali na chod s ohľadom na zámery a potreby štátu dozerať. Išlo o krok ako odstaviť úspešného podnikateľa kvôli jeho židovskému pôvodu. Vlastníkom budovy a zariadení kina Palace bol Július Stark. Kinolicencia pre kino Palace pripadla Zboru Slovenskej ligy v Nitre.  Július Stark  po prešetrení spôsobilosti Policajným úradom mohol v kine zostať ako jeho námestník a de facto ho ďalej riadiť. V snahe zachrániť, čo sa dalo, podobne postupovala rodina aj v prípade Jozefa A. Starka a kina Tatra. Kinolicencia prešla do rúk Hlinkovej Gardy. Vlastníkom zariadení bol Jozef A. Stark. Aj on podpísal s vlastníkom kinolicencie zmluvu, podľa ktorej sa zaviazal, že o 10 rokov prenechá Hlinkovej garde zariadenie kina s odhadovanou hodnotou 800 tisíc slovenských korún. Na oplátku mohol Jozef A. Stark zostať  v Tatre ako námestník kina.  

Riešenie, ktoré Starkovcom ponúkali zmluvy uzatvorené s vlastníkmi kinolicencie, boli iba dočasným riešením. Protižidovské opatrenia sa stupňovali a predstavitelia vládnucej garnitúry čoraz častejšie v podobe rôznych opatrení siahali na majetok židovským spoluobčanom. Rodina sa pokúsila časť majetku zachrániť. Dňa 5. septembra 1941 daroval Július Stark budovu, v ktorej sídlilo kino Palace, neveste Kataríne Starkovej rod. Csiffáry (manželka Jozefa Aurela Starka, narodená 2. novembra 1919 v Nitre).  Ako dôvod uviedol túžbu nevestu zabezpečiť. Katarína Starková bola v tom čase tehotná, 21. januára 1942 sa jej narodila dcéra Kristína Anna Mária Starková. Jej manžel Jozef Aurel Stark bol 23. júna 1941 povolaný ako poručík v zálohe do slovenskej armády a zúčastnil sa bojov na východnom fronte, kde sa slovenská armáda po boku Wehrmachtu podieľala na útoku na ZSSR. V armáde získal hodnosť nadporučíka. Jozef A. Stark sa z frontu vrátil v septembri 1941.

Rodina sa vyhla prvej vlne deportácii zo Slovenska (marec – október 1942). Legálnym podkladom sa stala žiadosť o výnimku. V apríli v roku 1942 získali členovia rodiny výnimku z pod § 1 a § 2 vládneho nariadenia č. 198/1941 Sl. z. (Židovský kódex), za ktorú museli zaplatiť 10 000 korún. Keďže členovia rodiny prijali kresťanské vierovyznanie už v roku 1919, vzťahovali sa na nich ustanovenia založené na rasovom základe, nie ako na príslušníkov židovského vierovyznania. Získané výnimky židovských obyvateľov nechránili nezištne, boli neraz predmetom korupcie, mali dočasný charakter a mohli byť kedykoľvek zrušené.

Dočasnosť výnimiek sa preukázala v roku 1944. V auguste 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie a došlo k okupácii Slovenska nemeckou armádou. V septembri 1944 sa rozbehlo ďalšie kolo deportácii židovských obyvateľov. Tentoraz sa tak dialo na popud nemeckých okupačných orgánov, ktoré nerešpektovali žiadne výnimky udelené v predchádzajúcich rokoch. Aj výnimka udelená Starkovcom stratila platnosť. Členovia rodiny Starkovcov sa ocitli na zoznamoch osôb, ktoré majú byť deportované. Osudy Júliusa Starka a jeho manželky Gabriely sa naplnili v roku 1944. Podľa svedectva vnučky Kristíny Starkovej odviedli najskôr jej starého otca Júliusa Starka. Bol zaradený do transportu do Osvienčimu. Stará mama Gabriela Starková bola umiestnená do nemocnice v Nitre. Židia, ktorí sa nachádzali v ústavnej opatere, ale napr. aj vo väzení, mali teoretickú možnosť vyhnúť sa deportáciám. Platilo to najmä v prvej fáze deportácii v roku 1942. Počas druhej vlny deportácii už žiadne výnimky neplatili a Gabriela Starková bola z nemocnice odvezená  a spolu s ďalšími sa rovnako dostala do transportu, ktorý skončil v Osvienčime. Pri selekcii sa obaja dostali na stranu smrti. O ich osude sa po vojne rodina dozvedela len sprostredkovane od preživších. Júliusa a Gabrielu Starkovcov Okresný súd v Nitre v júli 1947 vyhlásil za mŕtvych a deň úmrtia stanovil na 31. december 1944.

Aj osudy Jozefa A. Starka boli dramatické. Najskôr sa pred deportáciou skrýval. Ohrozoval tým však svoju rodinu a preto z úkrytu vyšiel. Bol odvedený do sústreďovacieho tábora v Seredi. Tam bol zostavený transport, ktorý 2. decembra 1944 opustil Slovensko. O svojich ďalších osudoch, koncentračnom tábore, pochode smrti aj o oslobodení tábora Bergen-Belsen po vojne spísal svedectvo. Jozef A. Stark v nasledujúcich rokoch trpel depresiami, spôsobenými ťažkými zážitkami a spomienkami z čias vojny.

Po vojne sa dostal do Prahy a o niekoľko týždňov sa stretol so svojou manželkou a dcérou. Majetok rodiny bol včas prevedený na Katarínu Starkovú, preto nebol arizovaný. Strasti rodiny sa s koncom vojny neskončili. V roku 1948 sa k moci dostala Komunistická strana Československa. Tá opäť siahala občanom na majetok. Starkovci oň prišli v procese znárodnenia. Okrem toho sa v priebehu niekoľkých rokov museli dvakrát presťahovať. Najskôr museli odísť z Nitry do malého bytu v Bratislave. Tam sa rodina rozrástla o syna.  V roku 1952 v rámci tzv. Akcie B (byty) bolo z Bratislavy vysťahovaných niekoľko stoviek rodín. Medzi nimi aj Starkovci. Jozef A. Stark našiel rodine miesto v Jablonci nad Nisou, kde žili do roku 1964. Následne sa rodina presťahovala do Kolína pri Prahe. Kristína Starková v šesťdesiatych rokoch emigrovala do Švajčiarska. Jozef Aurel Stark zomrel v roku 1987.