Na území Slovenska sa filmový priemysel rozvíjal postupne. V období prvej ČSR bola produkcia sústredená na území Čiech a výroba vo východnej časti republiky nebola prioritou. Situácia sa čiastočne zmenila po vyhlásení autonómie v októbri 1938. Počas existencie slovenského štátu už existovalo viacero produkčných spoločností, medzi ktorými mala dominantné miesto štátom podporovaná a ovládaná spoločnosť Nástup. Produkcia bola zameraná na týždenníky, ktoré mali charakter filmového spravodajstva, reportáže a dokumentárne filmy. Spoločnosť Nástup hľadala vzory priamo v nemeckej spoločnosti UFA. Spoločnosť UFA od roku 1927 vlastnil nemecký mediálny magnát Alfred Hugenberg. Po nástupe Hitlera k moci v januári 1933 sa stala štátnou spoločnosťou, dominovala v oblasti nemeckej filmovej produkcie a bola pod priamou kontrolou ministerstva propagandy, ktoré riadil Joseph Goebbels. Pod jej patronátom vznikli najznámejšie propagandistické filmy obdobia 1933 – 1945.

Zvláštnu pozíciu v kinematografickej produkcii na Slovensku mal období druhej svetovej vojny Ústav pre školský a osvetový film, tzv. Školfilm, založený v decembri roku 1940 pri ministerstve školstva a národnej osvety. Vďaka nemu malo byť filmové umenie využité na vzdelávacie a výchovné účely. Ústav pripravoval najmä tzv. úzke (16 mm) filmy, ktoré boli premietané v školách a osvetových zariadeniach v slovenských mestách. Od januára 1942 bola povinnou súčasťou každého predstavenia organizovaného osvetovou komisiou sprievodná prednáška kultúrneho referenta. Osvetové komisie sa zameriavali najmä na organizovanie predstavení, kde sa premietali tzv. osvetové filmy. Medzi ne sa počítali tzv. kultúrne filmy, najmä etnografické a prírodopisné, politické týždenníky a vybrané hrané filmy.

Filmové predstavenia boli organizované aj rôznymi typmi škôl. Tie premietali filmy vo svojich priestoroch, ale príležitostne sa organizovali aj hromadné návštevy kina. Školy každoročne odvádzali Školfilmu tzv. paušálny režijný príspevok, ktorý vyberali riaditelia pri zápise žiaka do ročníka. Poplatok bol povinný a odpustiteľný iba v závažných prípadoch. Získané prostriedky Školfim využíval na tvorbu vlastných krátkych filmov. Do roku 1945 ich vyrobil okolo 50. Takmer všetky boli nemé, doplnené titulkami a sprievodným metodickým materiálom, ktorý prezentoval učiteľ, prípadne osvetový pracovník. Za školské filmy boli považované snímky pripravené špeciálne pre školské potreby, rešpektujúce vtedajšie učebné osnovy a didaktické požiadavky. Priestor, ktorý osvetový a školský film poskytoval propagande, nezostal nepovšimnutý. Ako príklad silne propagandistických filmov možno uviesť napr. Memorandové tábory Hlinkovej mládeže z roku 1942 (18 minútový film), Deň mládeže (12 minútový film) z roku 1942 alebo Štvrtý máj (12 minútový film) natočený v roku 1944 a niektoré ďalšie.

Filmové predstavenia organizované osvetovými komisiami a školami nepokrývali dopyt a mali predovšetkým osvetovú a vzdelávaciu úlohu. Filmové predstavenie ako prostriedok hromadnej zábavy a oddychu bol viac-menej vyhradený pre premietania realizované na komerčnej báze v kinách.

Rok 1940 bol v nitrianskych kinách kritický. Ponuka premietaných filmov bola výrazne obmedzená. Od mája až do októbra 1940 sa premietali iba filmové žurnály a tzv. kultúrne filmy. Výpadok klasických celovečerných filmových premietaní spôsobili nedoriešené vlastnícke vzťahy a nejasné kompetencie. Tento stav súvisel s preskúmavaním kinolicencií a ich prechodom z rúk pôvodných majiteľov do vlastníctva režimu lojálnych organizácii.  Výpadok bol spôsobený aj nedoriešením otázky distribúcie filmov na Slovensko. So zmenou politických pomerov sa výrazne zmenila štruktúra a pôvod premietaných filmov a bolo potrebné vytvoriť nové distribučné kanály.

Po vyhlásení samostatného štátu 14. marca 1939 bolo v oblasti dodávok filmov nutné uzatvoriť nové zmluvy s distribútormi. Novým kľúčovým dodávateľom filmov mal stať Berlín. Úzku spoluprácu a prepojenia predpokladala zmluva o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom z marca 1939. V duchu tejto novej spolupráce sa mali realizovať aj prípravy nemecko-slovenskej filmovej dohody. Rokovania s nemeckou stranou trvali nečakane dlho. Mnohé slovenské kiná sa tak na niekoľko mesiacov roku 1939 dostali do nezávideniahodnej situácie, keď nemali čo premietať, pretože nové filmy neboli k dispozícii. Prevádzkovatelia boli nútení opakovať filmy, ktoré sa už na plátnach objavili.

Situácia bola vyriešená v januári 1940. Podľa dosiahnutej dohody 60% dovozu filmovej produkcie pripadalo na Nemeckú Ríšu a Protektorát, zvyšných 40% sa malo dovážať z Talianska a Budapešti. Situácia týkajúca sa dovozu filmov tak bola vyriešená. Počet premietaných filmov sa mohol postupne zvyšovať. Kým v roku 1939 kino Tatra ponúklo spolu 33 filmov a kino Palace 25, už v nasledujúcom roku sa situácia zlepšila. V Tatre mohli Nitrania vzhliadnuť 41 filmových predstavení a v kine Palace 27. V ďalších rokoch došlo k výraznému nárastu, napríklad v roku 1942 prekročilo množstvo filmových predstavení v nitrianskej Tatre číslo 140 a v kine Palace 120. Vďaka podpisu dohody bol teda na Slovensku filmov dostatok.

V roku 1939 prevládali filmy českej, resp. protektorátnej produkcie. Situácia sa zmenila už v nasledujúcom roku a najčastejšie premietanými sa stali filmy nemeckého pôvodu. Výpovedné údaje poskytuje rok 1942, keď bolo v kine Tatra premietnutých 96 filmov nemeckej produkcie, 25 talianskej a 14 protektorátnej produkcie. Nešlo o náhodu, pretože v kine Palace to bolo 84 filmov nemeckej produkcie, rovnako nasledovali filmy talianskeho pôvodu (28) a len 4 protektorátnej produkcie. Dominancia nemeckých filmov bola zrejmá aj v nasledujúcom roku. Pokiaľ ide o skladbu ponúkaných filmov, príležitostne sa objavovali aj filmy z „exotických“ krajín, ako napr. z Argentíny, Švédska, Fínska, Španielska či Francúzska. Išlo však len o ozvláštnenie filmovej ponuky. Skladbu filmov výrazne ovplyvňovala politická situácia a situácia na frontoch, z toho dôvodu úplne absentovali alebo boli výrazne obmedzené filmy anglickej, sovietskej či neskôr americkej produkcie a boli nahradené produkciou nemeckou, ktorá mala dopyt po filmových predstaveniach uspokojiť. Významnú úlohu zohrávala aj cenzúra, ktorá sa k výberu filmov vyjadrovala.

Kino neponúkalo iba zábavu, ale plnilo aj úlohu informačného zdroja. Pred odvysielaním celovečerných filmov boli zaraďované filmové týždenníky, ktoré plnili úlohu spravodajstva, prípadne reportáže z výnimočných udalostí. Radoví občania tak boli informovaní o dôležitých udalostiach spoločenského a politického života v štáte. Najmä v týchto prípadoch sa uplatňovali zásady šírenia ideológie a posilňovania vlasteneckého ducha. Úpravy sa dočkala aj jazyková stránka filmov. Kým v prvej Československej republike sa uprednostňoval slovenský alebo český spisovný jazyk, po vzniku štátu sa prísne dohliadalo na to, aby film mal titulky v slovenčine. Od roku 1940 bol vo filmovej spoločnosti Nástup zriadený aj tzv. „titulkovací ústav“. Náplňou jeho práce mala byť úprava cudzojazyčných filmov.

Na filmové predstavenie divákov lákali vyvesené plagáty, ale program kina bol uverejňovaný aj v regionálnej tlači. Tlač pravidelne uverejňovala stručné informácie a glosy k premietaným filmom, ktoré mali prilákať návštevníkov, ale aj ozrejmiť posolstvá zakódované vo filme. Podrobnejšie informácie sa zväčša týkali nemeckých filmov a filmov slovenskej produkcie. Zvýšený záujem tlače vyvolal film Trvalé svetlá režiséra Ivana Kovačeviča. Ten predstavil osobnosti dejín Slovenska od Pribinu a Svätopluka až po Andreja Hlinku. Premiéra sa konala 7. novembra 1940 v kine Nástup v Bratislave za prítomnosti vládnej delegácie na čele s Jozefom Tisom. Už na druhý deň sa film premietal aj v Nitre v kine Palace za prítomnosti prominentného obecenstva, župana Štefana Haššíka, župného predsedu HSĽS, zástupcov biskupstva, zástupcov HG, Hlinkovej mládeže, učiteľských zborov stredných aj ľudových škôl, predstaviteľov kultúrnych a dobročinných spolkov, súdov a úradov.

V slovenskej produkcii dominovali filmové reportáže. Príkladom môže byť reportáž Dva roky práce a slobody, ktorá bola pripravená pri príležitosti druhého výročia samostatnosti, či krátky film Slovenské memorandum, ktorý naznačoval dejiny týkajúce sa memoranda prijatého v roku 1861 a končil sa zábermi na slovenskú armádu, aktuálne bojujúcu na východnom fronte. Motívy zo života slovenského ľudu prinieslo niekoľko ďalších filmov. Film Žatva v réžii Jána Fintora približoval život a zvyky roľníkov a glorifikoval ich spätosť s pôdou. V analogickom duchu sa niesol film režírovaný Paľom Bielikom Pod holým nebom, ktorý zachytával bačovský život na salaši.

Z nemeckých filmov si zvláštnu pozornosť zaslúžili najmä propagandistické filmy oslavujúce úspechy nemeckej armády v rôznych kútoch sveta. To je príklad nemeckého filmu Západný val, či Nemecká vojna, ktorý nitrianske kiná premietali začiatkom júna 1940.  Podobne filmy oslavujúce rôzne zložky nemeckej armády: Ponorky do boja (september 1941), Vojna s bývalou Juhosláviou (september 1941), Afrika volá (apríl 1942),  Boj na Východe (máj 1942) alebo Víťazstvo na Západe (réž. Svend Noldan).