František Mojto sa narodil 10. októbra 1885 v Pruskom, dedinke pri Ilave. Po ľudovej škole, ktorú navštevoval v rodisku, študoval najprv na gymnáziu v Trenčíne a potom vyššie ročníky v Nitre, kde aj zmaturoval. Vysokú školu nedokončil a zamestnal sa ako učiteľ. V roku 1920 prišiel učiť do Nových Sadov neďaleko Nitry a o dva roky neskôr, teda v dobe dotvárania nových politických a spoločenských procesov na Slovensku, sa jeho životná púť na dlhšie obdobie zastavila v Nitre. Ako učiteľ vytvoril niekoľko národne ladených učebníc a spracoval i viaceré metodické príručky pre pedagógov.

V roku 1935 sa František Mojto stal riaditeľom školy na Zobore. Aktívny bol aj v rámci spolkovej činnosti – bol funkcionárom Krajinského učiteľského spolku, Zemského učiteľského spolku, predsedom hasičského spolku. Od roku 1920 bol hlavným editorom mesačníka Slovenský učiteľ a neskôr zodpovedným redaktorom dvojmesačníka Slovenský pedagóg.

Mojto sa výrazne angažoval aj v politickej oblasti, pričom členom Slovenskej ľudovej strany, neskôr Hlinkovej slovenskej ľudovej strany sa stal v roku 1918. Od roku 1924 pôsobil v nitrianskom mestskom zastupiteľstve. V rokoch 1929 až 1935 poslancom Národného zhromaždenia v Prahe. Po obecných voľbách, ktoré sa konali 21. septembra 1932, bol zvolený za starostu Nitry. V tejto funkcii zotrval aj po posledných demokratických voľbách do obecných zastupiteľstiev v medzivojnovej republike v máji 1938.

Pôsobenie počas slovenského štátu

V období druhej svetovej vojny stál na čele mesta po celý čas František Mojto. Ako vyplýva z dokumentov, ktoré boli po vojne súčasťou jeho procesu pred Národným súdom, väčšinou nesúhlas s aktuálnou politickou situáciou a činnosťou vládnej garnitúry, ktorej bol súčasťou, vyjadroval v súkromí. Iba zriedka sa jeho politický odpor voči vláde prejavil aj navonok. S podobnou rozpoltenosťou sa v danom období stretávalo viacero politických, kultúrnych a vedeckých osobností.

František Mojto sa k vyhláseniu autonómie Slovenska a rozpadu ČSR staval rezervovane. Kritické postoje k týmto udalostiam prezentoval len v kruhu rodiny a známych. Mojto verejne odsudzoval protižidovské a protičeské nápisy, ktoré sa v Nitre kopili už od jesene 1938. Stáli za nimi príslušníci Hlinkovej gardy. K nim mal Mojto vyhranený vzťah. So založením gardy nesúhlasil a mal k nej i neskôr odmietavý postoj. Podľa jeho vyjadrení mu prekážala skutočnosť, podľa ktorej okrem regulárnej armády pôsobil v štáte aj iný ozbrojený zbor, ktorý mal podiel na moci. Nesúhlasil ani s metódami práce tejto polovojenskej organizácie. Jeho neskrývaná kritika stála neskôr za tým, že po vypuknutí SNP gardisti udali Františka Mojta Gestapu, čím sa snažili dosiahnuť jeho zaistenie.

Mojto sa nepovažoval ani za germanofila. Bol rezervovaný k politickému nátlaku Berlína. Svoj postoj však opäť prezentoval len v súkromí. Po vyhlásení slovenského štátu odmietol žiadosť Waltera Kussa, vedúceho nemeckej národnej skupiny v Nitre, aby pri slávnosti tejto národnostnej skupiny nechal vyvesiť na Mestský dom nemeckú zástavu. V súkromí odmietal prijatie Židovského kódexu aj vstup Slovenska do vojny.

.

Ako čelný predstaviteľ mesta sa Mojto nemohol vyhnúť prejavom akceptovania novej situácie na Slovensku. Keď sa v októbri 1939 konala voľba prezidenta Slovenskej republiky, po celej krajine prebehli slávnostné akcie. Výnimkou nebola ani Nitra, kde večer z balkóna slávnostne prehovoril k Nitranom starosta Mojto. Ďalšou oblasťou, kde sa naplno prejavilo jeho rešpektovanie politického zriadenia v krajine, bola publikačná činnosť. V článkoch v týždenníku Nitrianska stráž sa nevyhol pochvalným slovám na adresu niektorých ľudáckych činiteľov či sviatkov. Jeho povinnosťou spájajúcou sa s funkciou bolo privítať vládnych činiteľov po ich príchode do mesta. Hoci patril k oponentom Tukovej a Machovej línie v strane, pri ich návšteve počas dožinkových slávností v Nitre v lete 1940 sa vyjadril nasledovne: „Po Nitre sa hovorí mnohokrát, že je Pribinova, Svätoplukova, ba aj Tisova a teraz by sme mohli už povedať, keď je medzi nami p. predseda vlády dr. Tuka a minister Mach, že je aj Tukova a Machova.“ V septembri 1941 vítal v meste nemeckého ministra Wilhelma Fricka počas jeho cesty po Slovensku, vybavil to však značne formálne.

Už od októbra 1938 sa začali čistky v štátnej službe, z ktorej mali byť prepustení zamestnanci českej národnosti. Mojto za viacerých z nich intervenoval na vyšších miestach a vymohol aspoň výnimky pre nenahraditeľných špecialistov. V horšom postavení sa ocitli nitrianski Židia. Mojto viackrát intervenoval za pokrstených Židov na štátnej polícii, nitrianskom okresnom úrade i na centrálnych úradoch štátu. Napriek zákazu prijal do ľudovej školy na Zobore deti židovského pôvodu, intervenoval aj na ministerstve školstva, aby mohli židovské deti študovať na nitrianskych školách. Zásluhou Mojta mohol v priestoroch radnice mesta naďalej podnikať Žid Vojtech Guttmann, avšak len do 14. augusta 1940, keď mu koncesiu odňal župný úrad. Na mestskom úrade zamestnával do poslednej možnej chvíle Ing. Ferdinanda Felsenburga, ktorý zastával post prednostu stavebno-technického oddelenia. Dňa 27. augusta 1940 Felsenburga župný úrad nariadil vymeniť za Štefana Tučného – „Slováka, katolíka a autonomistu“ – ako sa písalo v odôvodnení výmeny. Pomohol i generálnemu riaditeľovi nitrianskych mlynov, Židovi Eduardovi Fürstovi, a jedenástim zamestnancom židovského pôvodu na istý čas odkladať ich výpovede. Vybavoval osobitné pracovné povolenia a rôzne výnimky u prezidenta Jozefa Tisa pre rodinu Schwitzerovú, Kramerovú, Resslerovú, pre občanov Dínera, Donátha, Mórica Martina Fischera, riaditeľa židovskej školy v Spišskej Novej Vsi, Dávida Körösa, či pre nitrianskeho lekára Dr. Ernesta Pressera. Po nemeckej okupácii koncom roka 1944 neúspešne vymáhal u Gestapa prepustenie Dr. Vásárhelyiho a rodiny Starkovcov. Mojto sa za svoj postoj nevyhol udaniu na najvyššie politické miesta. Ministrovi Alexandrovi Machovi bola zaslaná podrobná správa osobného tajomníka nitrianskeho župana Jozefa Pillaya s hodnotením konkrétnych Mojtových krokov, ktorými pomáhal a chránil židovských obyvateľov. Tento viacstranový udavačský záznam bol spísaný zrejme na základe podnetu nitrianskeho župana Andreja Dudáša.

Po marci 1939 prišlo v republike k úpravám v oblasti samosprávy a do čela obcí boli menovaní vládni komisári, rozpúšťané boli obecné zastupiteľstvá. V Nitre nastala špecifická situácia. V meste zostalo zastupiteľstvo istý čas zachované, a to najmä kvôli silnej pozícii starostu Františka Mojta, člena konzervatívnej frakcie HSĽS. Mojto odmietal rozpustenie voleného obecného zastupiteľstva. Za Mojtom, na výmene ktorého mali záujem aj predstavitelia radikálov Vojtech Tuka s Alexandrom Machom, stáli okrem Tisa vysokí cirkevní hodnostári, takže na jeho odvolanie nikdy rad neprišiel. K zmene v správe mesta napokon prišlo v novembri 1940, keď bola zo zákona rozpustená nitrianska samospráva. Mestské zastupiteľstvo a mestskú radu nahradil vládny komisár s poradným zborom. Za vládneho komisára bol menovaný dovtedajší starosta František Mojto, jeho zástupcom sa stal riaditeľ miestnej nemocnice Dr. Jozef Závodský.

Slovenský štát postupne zaznamenával hospodársky rast, ale ten bol dosiahnutý dlhodobo neudržateľnou vojnovou konjunktúrou a na úkor vybraných skupín obyvateľov, čo sa odrazilo aj na ekonomike mesta. V roku 1940 Nitra neevidovala nezamestnanosť, hoci sa tak dialo najmä v dôsledku núteného arizovania židovských podnikov, zaujatia pracovných miest po odsune Čechov do Protektorátu či v dôsledku pracovného nasadenia občanov v Nemecku. Objem štátnych či súkromných, ale aj mestských investícií mal až do roku 1943 vzostupnú tendenciu. Horšie to už bolo s nedostatkom tovaru dennej spotreby.

František Mojto zostával po reorganizácii strany od roku 1943 funkciu predsedu miestnej organizácie HSĽS na Zobore. Ako straník nebol veľmi aktívny, čo dokazuje aj skutočnosť, že ani raz nezvolal členskú schôdzu. V tom istom roku bol menovaný za člena Štátnej rady. Tento orgán mal v danom čase okrem politického súdnictva len obmedzené kompetencie a zasadol len dvakrát.

V prvej polovici roku 1944 prišlo k zmene v obecnej samospráve. Namiesto vládnych komisárov a poradných zborov nastúpili mešťanostovia, resp. starostovia s obecnými výbormi. Mojto zostal na čele mesta aj po týchto zmenách. V apríli 1944 sa stal nitrianskym mešťanostom. Miestna pobočka Hlinkovej gardy postavila do týchto neštandardných volieb vlastného kandidáta Ferdinanda Bišču, čo svedčí o napätom vzťahu medzi oboma tábormi.

Ku koncu vojny, keď bolo zrejmé, že Nemecko vojnu prehrá, mešťanosta Mojto odmietol evakuovať mestský úrad, zoborskú školu, aj svoju rodinu. Pokúšal sa dosiahnuť, aby vojaci neopevňovali nitriansky hrad, aby sa nestal opevnenou pozíciou a teda objektom ostreľovania. V tejto veci intervenoval u ministra národnej obrany Štefana Haššíka, prezidenta Jozefa Tisa a nemeckého generála Hermanna Höfleho. Zabránil tiež nemeckým vojakom použiť zoborský kostolík ako pozorovateľňu. U činiteľov Slovenského kríža sa snažil dosiahnuť, aby bola Nitra ako nemocničné mesto vyhlásená za otvorené mesto, čím by bola ochránená od vojenských operácií. Bol členom komisie, ktorá intenzívne podporovala žiadosti o oslobodenie spod opevňovacích prác. Pred Nemcami zachránil zariadenie nitrianskej plynárne a vodárne a ukryl mestský inventár, aby ho neodviezli. Z toho istého dôvodu dal zamurovať inventár školy. U vládnych činiteľov a osobne aj na Gestape intervenoval proti zaisťovaniu občanov, varoval aj nemecké veliteľstvo pred udavačmi a žiadal ho, aby zachovávalo ľudskosť. Rodinám odvlečených odbojárov Jána Sopóciho, Vojtecha Vlasáka a Jána Mrvu, ktorí pracovali v mestských službách, nechal vyplácať naďalej výplaty. S jeho vedomím a finančnou podporou boli počas nemeckej okupácie v Mestskom dome ukrytí ôsmi Slováci, ktorých prenasledovali Nemci. Domáhal sa aj ukončenia väzby viacerých účastníkov SNP a vojakom, ktorí sa ho zúčastnili, vydával obecné svedectvá, aby sa mohli vrátiť po odvlečení z Nemecka.

Niekoľko týždňov po oslobodení mesta, 23. apríla 1945, Františka Mojta zaistila Národná bezpečnosť. Mojto bol uväznený vo priestoroch Krajského súdu v Nitre. Na súdnom procese takmer všetci svedkovia, s výnimkou niekoľkých činiteľov komunistickej strany, pri vypočúvaní zhodnotili dovtedajšie Mojtove aktivity pozitívne. Obžalobca na základe výpovede svedkov a preskúmania dôkazov navrhol trestné stíhanie Mojta zastaviť. Senát súdu žiadal doplnenie vyšetrovania o výpovede členov nitrianskeho mestského zastupiteľstva a odbojárov. No i po ich vypočutí obžalobca zotrval pri návrhu Mojta prepustiť. Senát Národného súdu nakoniec rozhodol o jeho vyšetrovaní na slobode. V dôsledku prebiehajúceho trestného konania bol suspendovaný z učiteľského zamestnania. Vyšetrovanie pokračovalo ďalej, v júni 1946 bol Mojto opätovne zaistený Národnou bezpečnosťou a umiestnený do zaisťovacieho tábora v Ilave. Žaloba, ktorá na neho bola podaná, sa týkala členstva Mojta v Štátnej rade, stotožňovania sa s politikou režimu na Slovensku vo verejných prejavoch a článkoch, neprimeraného obohatenia sa v členstvách správnych rád podnikov, členstva v redakčnej rade novín Nitrianska stráž, v ktorých publikoval a spolu s inými ich mal redigovať v smere pronacistickej a separatistickej politiky HSĽS. Novým bodom obžaloby bolo obvinenie z predsedania zasadnutiu mestského výboru, na ktorom sa rozhodlo o udelení čestného občianstva Nitry Štefanovi Haššíkovi. Tento bývalý nitriansky župan viedol operácie Domobrany a pohotovostné oddiely Hlinkových gárd proti povstalcom.

Hlavné súdne pojednávanie viedol Karol Bedrna. Mojta pred súdom obhajoval dr. František Stupka, nitriansky advokát. Súd Mojta uznal vo svojom rozsudku za vinného takmer vo všetkých bodoch obžaloby a udelil mu nepodmienečný trest odňatia slobody na 8 mesiacov, stratu občianskych práv na 5 rokov a konfiškáciu majetku. Súd vzal do úvahy poľahčujúce okolnosti, a to jeho zásluhy v protifašistickom boji a záchranu politicky, národne a rasovo prenasledovaných obyvateľov. Dôvodom miernejšieho trestu bola aj dovtedajšia bezúhonnosť a ohľad na početnú rodinu, skutkové priznanie a jeho antinemecký postoj. Mojto sa neskôr vyjadril, že bol odsúdený najmä pre zodpovednosť za druhých, nad ktorými mal podľa názoru súdu vykonávať účinnejší dozor ako redaktor, spoluredaktor a člen Štátnej rady. Keďže už Mojto strávil vo väzniciach takmer 8 mesiacov, na slobodu bol prepustený krátko po vynesení tohto rozsudku.

Vedľajšie tresty pre Františka Mojta znamenali pre neho a jeho rodinu existenčné problémy v podobe straty platu aj penzie. V tom čase pritom musel živiť 9 detí, z nich 4 nezaopatrené. Mojto preto podal prezidentovi republiky prostredníctvom Národného súdu žiadosť o milosť, aby mu boli odpustené následky trestu. Hoci vyhovieť jeho žiadosti odporúčali predsedovia Okresného i Miestneho národného výboru v Nitre, proti sa postavili obžalobca i senát Národného súdu. V právnej praxi to znamenalo, že Povereníctvo spravodlivosti žiadosti nemohlo vyhovieť a postúpiť ju do Prahy. František Mojto zomrel v ústraní 11. januára 1971.